Moc, politika a cirkev v úzadí ľúbostnej drámy
Predposledná repríza inscenácie Verdiho Dona Carla v Slovenskom národnom divadle (30. 11.) bola mojou osobnou opernou premiérou. Jedno z najznámejších diel Giuseppe Verdiho z obdobia talianskeho romantizmu, inšpirované hrou Friedricha Schillera s rovnomenným názvom – plná zvedavosti a netrpezlivosti som čakala na prvé zdvihnutie opony.
Ľúbostný príbeh španielskeho infanta Dona Carla a mladej francúzskej šľachtičnej Alžbety z Valois, ktorú si namiesto neho vezme za manželku jeho otec, kráľ Filip II., je v tejto inscenácii silno v popredí. Réžia Diega de Breu sa zamerala najmä na výrazné sprítomnenie emócií a intríg vychádzajúcich z tohto sujetu. Pavol Bršlík v roli mladého následníka trónu, ktorý stráca svoju vyvolenú pre jej politicky výhodný sobáš s jeho vlastným otcom, sa cíti nepochopený, zranený, odvrhnutý. Také bolo Bršlíkove stvárnenie titulnej postavy inscenácie, ktorá sa ale, na rozdiel od ostatných postáv, neobjavovala na scéne až tak často. Predviedol čisto znejúci tenor aj energický herecký výkon. Úlohy kráľovnej Alžbety ako Carlovej budúcej nevesty, z ktorej sa neskôr stáva jeho nevlastná matka, sa zhostila Jolana Fogašová. Speváčka s krásou a šarmom ako prirodzenou súčasťou osobnosti, podporila svoj dramatický soprán elegantným a nadneseným hereckým výrazom. Postupne v ňom však zotrvávala stále viac a viac, čím sa stávala vzdialenejšou k ostatným postavám a celkovému deju na javisku.
Jedným z najsilnejších momentov celej inscenácie bola pre mňa ária Filipa II. v podaní basistu Petra Mikuláša. V tejto časti vedie kráľ rozsiahlu monologickú úvahu o nefungujúcom vzťahu s manželkou, o odcudzenom synovi aj zložitej politickej situácii. Prázdna scéna iba s jedným kreslom a v jej centre on ̶ osamotený vládca, ktorý práve zažíva konfrontáciu so svojím vlastným vnútrom. Mikulášov herecký výkon bol pre mňa absolútne očarujúci v najpozitívnejšom zmysle slova. Za hlasovo najvýraznejšie považujem stvárnenie postavy markíza Rodriga Posu, Carlovho obetavého priateľa a dôverníka, ktorého sa bravúrne ujal Daniel Čapkovič. Ten ukázal svoj sonórny barytón aj výrazné herecké nadanie. Istým sklamaním bolo spevácke prevedenie princeznej Eboli. Koloratúrne ozdoby náročného partu v podaní poľskej mezzosopranistky Goshe Kowalinskej boli nečisté a nevyrovnané, miestami pôsobili ako trápenie pre publikum i samotnú speváčku. Kowalinskej herectvo bolo na tom lepšie, interpretke sa podarilo vierohodne stvárniť zápornú hrdinku. Je kráľovou milenkou, no popritom je zaľúbená do Carla, a to ju núti konať nerozvážne a v rozpore s morálnymi zásadami, za čo ju v závere stihne krutý, ale zaslúžený trest.
Inscenácia mala viaceré pozitíva, ale aj nedostatky. Ten najväčší z môjho pohľadu predstavovala scénografia (Diego de Brea, Jaroslav Valek). Náladotvorné projekcie v secesnom štýle, ktoré mali zosilňovať emócie divákov, boli vyrušujúcim a výtvarne neraz krikľavým prvkom. Obrázky sa po chvíľach menili, avšak neraz ani tematicky nekorešpondovali s dianím na javisku. Ďalším nedoriešeným aspektom boli drobné obrazy v rámoch spúšťané zhora. Diváci v zadných radoch nemali šancu z nich niečo vidieť alebo vyčítať. Celkovo kulisy neboli prepracované a ako pozadie slúžili väčšinu času iba schody, na ktorých spieval zbor Opery SND.
Aj pri kostýmovom riešení (Blagoj Micevski) som ostala v rozpakoch. Počas prvých minút predstavenia sa mi v spoločných výstupoch mierne plietli postavy Carla a Rodriga, pre dlhé čierne plášte a podobný štýl zovňajška. Jedny zo šiat kráľovnej Alžbety boli ale nádherným kúskom – konkrétne biela róba bez rukávov siahajúca až po zem s čiernou čipkovanou aplikáciou vpredu a čiernymi rukavicami. Taktiež pútavé boli kostýmy predstaviteľov španielskej inkvizície. Sýte červené plášte, kabáty, rukavice a čiapky vytvárali živý kontrast na javisku.
Orchester Opery SND pod vedením dirigenta Juraja Valčuhu odvádzal po celý priebeh predstavenia vynikajúci výkon. Viedol spevákov, bol vnútorne dobre zosúladený a dopomáhal celkovej podmanivej hudobnej atmosfére. Valčuhu niekoľkokrát počas predstavenia sprevádzal veľký a zaslúžený potlesk a pred záverom si ho aj on sám jemným vyzvaním doprial znova.
Čo sa týka režisérskej interpretácie alebo posolstva v príbehu Dona Carla, verím, že sa v pôvodnej koncepcii nachádzalo, no osobne sa mi hľadalo veľmi ťažko. Historické okolnosti aj ľúbostný príbeh síce boli prítomné a verné, rovnako tak aj túžba po slobode, silno viditeľná vo vzťahovej i politickej sfére. Nejasný záver však k prečítaniu tohto posolstva veľmi nepridal. Carlo je vydaný inkvizícii a jeho tragický osud sa naplnil. V tomto mieste sa dejová línia inscenácie končí. Pravdepodobne nedôležitým, ale pre mňa rušivým elementom boli slovenské titulky spievaných talianskych textov. Zrejme bol použitý básnický jazyk, avšak skladanie viet a slovosledy pôsobili komplikovane a mnohokrát nejasne – chvíľami mi to evokovalo nekvalitný internetový prekladač.
Inscenácia Dona Carla vo mne vyvolala mnoho pocitov, inšpiratívnych aj menej pozitívnych. No sedieť v hľadisku a nechať sa unášať živou hudbou a vznešeným spevom bol pre mňa jednoznačne umelecký zážitok. Verím tomu, že v budúcnosti budem mať možnosti takýmto spôsobom spoznať aj iné operné diela, a tak si vycibriť vlastný operný vkus.