Ruské denníky – príbeh ženy, ktorá mala šťastie v nešťastí
,,Mám len sedemnásť rokov! Sedemnásť! A celý život pred sebou.“ – tak znie úvodná replika celosvetovej premiéry dramatizácie trojdielnej knihy Ruské denníky od významnej ruskej autorky Ali Rachmanovovej (vlastným menom Galiny Ďuriaginovej), v ktorej odkrýva taje a hlbiny života počas prvej svetovej vojny, revolúcie i nútenej emigrácie, ako ich zažívala ona sama, členovia jej rodiny, priatelia, ale aj celá vtedajšia ruská spoločnosť. Výnimočná dramatizácia Romana Poláka uzrela svetlo sveta práve na doskách činohry Slovenského národného divadla v jeho 99. sezóne, ktorej fokus mieril na hľadanie a skúmanie hodnoty vzdelania. Román Polák sa ako autor dramatizácie a režisér orientoval najmä na prvú časť knihy (Študenti, láska, Čeka a smrť) zachytávajúcej prevrat spoločnosti, otvorenie sociálnych nožníc a výmenu sociálnych rol, alebo to, čo spraví s ľudstvom absencia vzdelania. Tento dôsledok ilustruje záverečným monológom hlavnej postavy – samotnej Ali – z tretej knihy Mliekarka z Ottakringu, po tom, čo druhú s názvom Manželstvá v červenej búrke z hľadiska koncepcie a dynamiky deja vynechal.
Rachmanovová si denník začala písať, keď mala sedemnásť rokov, keď ešte žila s rodinou v idylickom prostredí. Pod vplyvom strachu zo zatknutia zmenila mená postáv, ako aj ich povolania či ostatné, jej rodinu usvedčujúce črty. Prvé strany boli zapísané vtedy bežným buržujským životom, ktorý viedla s rodičmi, sestrami, slúžkami či akademikmi. Svoje prelomové dielo napokon písala jedenásť rokov. Pocity a udalosti vlastného života na pozadí jednej z najprevratnejších udalostí minulého storočia v ňom zachytáva veľmi jemne a poeticky, no zároveň s autorskou zrelosťou.
Jedna z úvodných myšlienok mladej Ali (v podaní Jany Kovalčíkovej, ktorá rolu prevzala po zosnulej Monike Potokárovej) je: „Chcem zažiť biedu a nenávisť! A potom si chcem všetko vydobyť sama, vieš, vlastným úsilím, až potom budem šťastná!“ A práve toto „prianie“, ktoré vyslovuje ako zaklínadlo, sa neskôr mrazivo naplní.
Vizuálne inscenácia začína „odetá v svetlom habite“ – ktorý symbolizuje, aký bol navonok „bezstarostný“ život zámožnej a akademickej vrstvy, do ktorej patrila aj rodina Rachmanovovcov počas prvej svetovej vojny. Aľa nás prevádza ich životom od prvého obrazu. Dozvedáme sa, akú váhu mali pravidlá etikety a že ich garantkou bola pani Rachmanovová – teda Alina mama. Za obrovskú tabuľu si spolu nezasadala len rodina, ale aj známi, kolegovia, profesori. Diskutovali o Rusku, ktoré reprezentuje ,,stáročnú tradíciu dôstojnosti, morálnej istoty a víťazstva ducha nad primitívnym materializmom“. Aľa, rovnako ako mnohé jej podobné dievčatá, začala študovať na univerzite, čo trochu naplnilo jej túžbu po poznaní, no vo voľnom čase si rada dopriala aj zaujímavé prednášky, knihy či štúdie. Práve na univerzite začala spoznávať, aký je reálny svet. S týmto uhlom pohľadu Aľu oboznámila tajomná a vášnivá postava Grizeldy Nikolajevny (v autentickom hereckom stvárnení Dominiky Žiaranovej, ku ktorej sa neskôr pridala a rolu rovnako bravúrne naskúšala aj tvárna Rebeka Poláková).
Polákova interpretácia skúma život postáv v troch rovinách, a to v pudovej, psychologickej a spoločenskej. Pritom sa vo všetkých usiluje upriamiť pozornosť práve na zlomový bod, a to deštrukturalizáciu vzťahov medzi spoločenskými vrstvami, ktorú na javisku zobrazuje v druhom dejstve tejto mnohovrstevnej ságy ako ostrý kontrast k prvému dejstvu, prezentujúcemu Alin idylický život. Tento kontrast podporujú aj jednotlivé inscenačné zložky, čím dodávajú emóciám postáv ešte väčšiu hĺbku a modalitu. Ako Aľa prezrádza vo svojich denníkoch a ako zobrazuje Polák na javisku, vojna priniesla nielen jej, ale aj celej spoločnosti nadmieru utrpenia, ktorého zrod sledujeme práve na scéne.
Nielen režijne a dramaturgicky môžeme túto inscenáciu považovať za veľmi prepracovanú, ale určite aj herecky. Režisér využíva pri práci s výraznými hereckými osobnosťami metódu hereckého psychologického realizmu, aby mohol publiku sprostredkovať predovšetkým citlivú intepretáciu textov Rachmanovovej Denníkov. Psychologický realizmus zostáva zachovaný aj pri použití osviežujúcej štylizácie a hyperbolizácie charakterových čŕt postáv, predovšetkým v komických výstupoch.
Dielo ožíva v monumentálnej a zároveň minimalistickej scéne scénografa Pavla Boráka, ktorý má s Romanom Polákom skúsenosti práve z dosiek SND, kde spolupracovali pri inscenáciách Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) a Konformista. Spoločnými scénografickými prvkami týchto inscenácií je veľkoleposť a zároveň minimalizmus, čím sa Borák prikláňa k Cillerovej funkčnej scénografii. Ďalším jednotným znakom je pôvabnosť a vzdušnosť scény; v inscenáciách tandemu Polák – Borák sa často využívajú dekoračné prvky s kolieskami. To platí aj pri Ruských denníkoch, kde obrovské ramená pohybujúce sa na kolieskach dodávajú inscenácii akúsi zvláštnu vzdušnosť a jemnosť. Práve zovretý medzi týmito sociálnymi ramenami sa začína a zároveň končí osud Ali Rachmanovovej. V strede javiska majestátne stojí obrovský stôl, ktorý je dominantným prvkom celej scénografie a ktorý svojím spôsobom reprezentuje rodinu. Začína „zaodetý“ hodvábnym obrusom a porcelánovým servisom, no časom sa spolu so zvyškom scény zahaľuje do tmavých farieb a neporiadku. Je akýmsi putom, ktoré vládne v rodine; hoc sú hodení vo vetre, stále držia pokope, a to aj rodina Rachmanovovcov. Stôl zároveň môže symbolizovať aj miesto, kde sa od nepamäti podpisujú zmluvy, a to aj počas revolúcií pri uzatváraní rôznych obchodov, čím sa Polák približuje k mocenskej problematike. Scéna a aj celá inscenácia sa pohybuje v čiernobielom spektre, absencia farieb je však prínosná a inscenácii dodáva hĺbku a plastickosť.
Hĺbku a plastickosť inscenácie podporuje aj postupne sa vyvíjajúca hudba. Začiatkom nás sprevádzajú jemné a upratané tóny klavírnych kláves, ktoré paralelne s hlasom ľudu pribúdajú, no v jeden moment – keď sa rozpadnú všetky pravidlá, nejaký morálny kódex – sa z popola začnú liahnuť nové nezorganizované tóny. Ako sa búrajú morálne zásady, rozpadá sa poriadok a chaos sa stupňuje. Pribúdajúce hlasy nespokojnosti ľudu umocňujú „hlasy“ pridávajúcich sa tónov. Autorkou hudby je Lucia Chuťková, ktorá takisto spolupracovala s Pavlom Borákom a Romanom Polákom na vyššie spomenutých inscenáciách.
Polákovým cieľom nebolo priniesť na dosky historickú rekonštrukciu daného obdobia. V rámci vertikálnej dramaturgie chcel svojou voľnou a neviazanou inscenačnou trilógiou (Ruské denníky, Scény zo života režiséraa Konformista) vyjadriť myšlienky ľudí z rôznych sociálnych vrstiev a rôznych krajín počas najprelomovejšieho obdobia v dejinách ľudstva – a teda 20. storočia. No napriek vážnosti témy sa do hry dostáva geniálny nenútený humor jeho režijnej optiky, ktorý so sebou na javisko prinášajú veľmi presvedčivé postavy. Pri dávkovaní ťažkých tém poskytuje možnosť uvoľniť sa či zasmiať. Polákov humor však nezastiera vážnosť témy, vychádza z hyperbolizácie charakterov a vznikajúcich situácií či drobných detailov – napríklad Božidara Turzonovová v postave slúžky Máši, ktorá sa nevie rozhodnúť, či má poslúchať ,,služobnícku komoru“ alebo svojich pánov; alebo aj Monika Hilmerová v postave bakteriologičky Jekateriny Kalinikovej, vydatej za starého profesora a bláznivo zamilovanej do mladého akademika v podaní Jána Koleníka. Túto dvojku doplnila v inscenácii aj postava Govorova stvárnená Danielom Fischerom.
Mladú a múdru Aľu Rachmanovovú si po náhlej smrti Moniky Potokárovej naštudovala Jana Kovalčíková, ktorej táto postava sadla – dokázala zahrať aj jej istú nerozhodnosť a naivnosť (napríklad pri stvárnení Alinho pohľadu na vieru či jej presvedčení). Permanentne vyčerpávaná vzdorom a nenávisťou zo strany buržujov, no aj zo strany chudobných, si napriek všetkému ponecháva veľkú dávku optimizmu a sily.
Nositeľkou morálneho posolstva v tejto inscenácii je postava Alinej matky v stvárnení Zuzany Fialovej, ktorá počas celého predstavenia zdôrazňuje princíp dôstojnosti, ktorým sa snaží ochrániť svoje dcéry pred realitou, ktorá zúri: „A to akú spoločnosť chcete vytvoriť z nenávisti? Z nenávisti nevznikne nikdy nič iné, len ďalšia nenávisť!“ Herečka na takúto silnú emóciu vydala veľa energie, ktorá priam sršala po celej sále. Pri každom ublížení jej rodine je v postave cítiť bodanie do jej duše – tá sa na konci predstavenia rozdrví na prach, ktorý je rozfúkaný do hľadiska a publiku „sadá na srdce“. Po boku Fialovej stál v postave otca počas celej inscenácie herecky rovnako mrazivo presvedčivý Richard Stanke. Napriek okolnostiam zostával dobrosrdečný, milý a majestátny, čo ešte viac zdôrazňovalo tragédiu odohrávajúcu sa okolo neho.
V postave milého, múdreho a váženého starého otca sa predstavil herec činohry SND František Kovár, ktorý bol stelesnením zdravého rozumu ako kontrapunktu k nerozvážnosti a priveľkej kreativite ľudu. Práve tento nespokojný ľud, najmä pracovníkov v továrni, zastúpil Robert Roth v postave Gorbunova. Podľa jeho slov sa snažil ,,prerušiť kolobeh“ a nespokojný dav zastupoval práve s touto ideou; a hoci bol stále silno zásadový, bol i úctivý. Do hry vlieval rôzne emócie, vďaka čomu bolo možné zazrieť aj „ľudskosť“ jeho postavy, bez toho, aby jej charakter zásadnejšie zmenil. Postavu Gorbunova dotvárajú aj iní, už spomenutí kolegovia.
Na strane ,,inteligencie“ stála Zinaida Vasilievna Pesocká v podaní renomovanej herečky Zdeny Studenkovej. Jej postava vytvárala ,,priepasť medzi inteligenciou a bežným ľudom“. Bola striktná a zásadová, dokonca až do takých rozmerov, že bola názoru, že ,,nepatrí sa ľudom ukazovať svoju bolesť, každý sa musí naučiť vyrovnať sa so svojím žiaľom sám“. Bola hrdá na svoju vlasť, dokonca tak, že jej obetovala syna a aj manžela. Prostredníctvom jej postavy Polák tragikomicky vykreslil úpadok vyššej vrstvy – na začiatku vysoko postavená vicegubernátorka v nádherných šatách, ktorá by si ani len nesadla za stôl so slúžkou, končí v roztrhaných šatách, vylizujúc tanier od polievky, sediac vedľa slúžky Máši.
Román napísaný denníkovou formou zachytáva mnoho postáv, z ktorých Polák vybral iba malú, ale dramaturgicky najzaujímavejšiu vzorku, no doposiaľ spomenuté postavy nie sú rozhodne všetky. Na doskách je možné vidieť aj iných zaujímavých hercov a herečky – napríklad Martina Šalachu v postave Gvozdeva, Branislava Bystrianského ako vrátnika Pugovkina, príležitostného pijana; najmladšiu členku činohry SND Anežku Petrovú v alternácii s hosťujúcou Alexandrou Trávnikovou v postave Petuchovovej, ale aj mnoho ďalších. Väčšie množstvo postáv prinieslo hereckú príležitosť aj novým tváram či externým hercom a herečkám. Pri takýchto ságach dochádza časom z rôznych dôvodov k preobsadeniu postáv, no hoci je to i prípad tejto inscenácie, napriek zmenám ostáva naďalej veľmi kvalitná.
Inscenácia Ruské denníky o nenávisti, láske, vzdelaní i prirodzenej múdrosti nepochybne zaujme svojou originalitou, jedinečnosťou a pravdivosťou divákov naprieč rôznymi generáciami. Hlavne v momentálnej situácii, kedy je vojna ,,za dverami“. Toto autentické dielo poukazuje na neľahké osudy ľudí, pre ktorých domov už nemôže byť viac domovom, viera vierou, rodina rodinou... A to sa môže veľmi ľahko stať komukoľvek z nás. Dočasnosť sa dnes týka každého človeka. A preto je inscenácia aj o nás.