Skip to main content
Autor: Bianka Bicáková, Prešov, 15 rokov

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

(bez)mocní


Už samotný názov divadelnej hry (bez)mocní naznačuje, že v sebe nesie veľa významov a myšlienok. Poukazuje na rôzne nástrahy života - napríklad závislosť na drogách a alkohole, násilie páchané na ženách, problém samoty či upínanie sa na sociálne siete. Tieto veci sa dejú na svete každý deň a netreba si pred nimi zatvárať oči. 

Na začiatku inscenácie ma zaujal tanečný výstup všetkých štyroch hercov, v ktorom sa synchronizovane pohybovali, vzájomne sa dotýkali a zdôrazňovali tak prepojenosť postáv, ktoré stvárňovali. Záver úvodného výstupu však naznačoval, že jeden svet postáv sa rozdelil na drobné. Každý z účinkujúcich išiel do iného rohu scény so svojou stoličkou (so svojím životom), a tam sa už následne začal vyvíjať sám so svojím príbehom, bojovať so svojou „závislosťou“. Autori nám návod na riešenie zobrazených problémov nedávajú, len poukazujú na skutočnosť ich existencie. 

Herci ukazujú, ako ďaleko až môže zájsť posadnutosť a poskytujú nám aj útočisko, ktoré nazvali „Island“. Ide alternatívnu možnosť života, o vysnené miesto, kde vieme ujsť od všetkých problémov, vzdať sa bez boja. 

V hre oceňujem dialogickosť dopĺňanú pohybom. Páčilo sa mi, že v niektorých obrazoch stačil na znázornenie emócie, ktorú postavy prežívali, len samotný pohyb. Celá inscenácia sa niesla v tragickom duchu, divák a diváčka niekedy pocítili nádej, ale následne postava opäť upadala do víru neistoty, nešťastia a bezmocnosti. Niektoré situácie, v ktorých sa postavy ocitali, boli ako „výkrik do tmy“. Človek potrebuje pomoc, no nepýta si ju. Scéna bola jednoduchá, ale, podľa mňa, v jednoduchosti je krása. 

Práca so svetlom šikovne dotvárala celkovú atmosféru inscenácie. Tmavá, sivá farba kostýmov vzbudzovala pocit anonymity, tvorcovia a tvorkyne nám tak akoby naznačovali, že s postavami by sa mohol identifikovať každý (každá) z nás. Jeden z obrazov, ktorý sa mi vryl do pamäte, poukazoval na to, aké vysoké, ba až absurdné nároky sú dnes kladené na človeka v práci. Dvaja herci stvárnili situáciu, v ktorej vedúci robil nátlak na zamestnanca, požadoval od neho stále viac a viac. Zamestnanec tento nátlak nezvládol a zrútil sa. V dnešnej dobe sa od nás očakáva niekedy až nemožné a zabúda sa na to, že sme len ľudia, nie roboti. 

to inscenácia mi dala mnoho. Ukázala mi nové pohľady na rôzne spomínané situácie. Určite by som neváhala pozrieť si ju znovu a odporúčam ju aj všetkým tým, ktorí a ktoré sa chcú kultúrne a duchovne obohatiť.