Aj dvaja sú rodina
V tomto prípade predstavujú herci Lucia Korená a Ivan Martinka z Nového divadla v Nitre nie jednu rodinu, ale rovno rodiny dve (plus ešte niekoľko priateľov). Herecké duo nám na javisku prináša svetoznámy príbeh Anny Frankovej o jej rokoch dospievania prežitých v úkryte.
Šimon Spišák a Veronika Gabčíková vytvorili divadelný koncept na motívy Denníka Anny Frankovej. Toto dielo je náročné, a to nielen preto, že sa odohráva v tragickej dobe, za tragických podmienok, ale najmä preto, lebo bolo spracované už mnohokrát. Väčšina ľudí je s jeho obsahom oboznámená a predstaviť ho tak, aby opäť upútalo, je celkom výzva.
Pred pozretím si tohto predstavenia som bola trochu skeptická, vzhľadom na to, že tematikou druhej svetovej vojny som už presýtená. Ak pravidelne počúvate rozhlas alebo zvyknete blúdiť medzi televíznymi programami, rýchlo si všimnete, ako často sa hovorí práve o druhej svetovej vojne. Dookola rovnaký pretlak informácií, ktoré počúvame už od základnej školy. Na dejepise sa tejto téme študenti a študentky venujú pomerne dlho, sú teda oboznámení s jej dôležitosťou. Myslím si však, že je aj mnoho iných závažných problémov, ktoré sa dejú teraz, a treba sa im venovať, kým ich ešte vieme ovplyvniť. No toto predstavenie ma veľmi milo prekvapilo. Niet divu, že v roku 2017 bola inscenácia v troch kategóriách nominovaná na ocenenie Dosky a získala cenu za najlepší ženský herecký výkon.
Lucia Korená ako Anna podáva naozaj presvedčivý výkon. Ľahko som sa na postavu napojila a cez obrazovku som s ňou prežívala všetky emócie. Od strachu až po zaľúbenie. Annine monológy z knihy sa stali jej vlastnými slovami. Jasne pozorujeme aj vývoj postavy - z trinásťročnej utáranej dievčiny sa stáva dospievajúce dievča, ktoré si začína uvedomovať veci okolo seba, a s ňou zrejú aj jej myšlienky. Naozaj som mala pocit, že herečka, na ktorú sa pozerám, mi rastie pred očami. No v tomto predstavení sa musel naozaj zapotiť aj Ivan Martinka, ktorý zastával všetky ostatné postavy - Anninho otca, manželov van Daanovcov, ich syna Petra či dokonca mačku. Je obdivuhodné, za aký krátky moment (čoby prezlečenie kabátu) si vedel prezliecť aj celý charakter a nastaviť sa na celkom inú postavu s iným zmýšľaním, s iným príbehom.
Prácu mu isto uľahčil Karel Czech, ktorý - uplatňujúc heslo ,,v jednoduchosti je krása“ - vytvoril scénu, kostýmy a bábky. Scéna pozostáva z jedného stolíka, na ktorom sa sem-tam objaví napríklad váza. Zaujímavým a originálnym nápadom však je, ako sa scénograf popasoval so stvárnením vedľajších postáv. Jednoducho ich premenil na bábky. Hneď na úvod sa nám v podobe maňušky ukáže Annina mačka, ktorá s nami, žiaľ, neostáva dlho. Na scéne sa nachádza zvesený trám, na ktorý postupne pribúdajú vešiaky s oblečením. Každý z nich predstavuje jednu postavu, ktorú neskôr Ivan Martinka šikovne animuje. Tak sa z neho stáva aj Annina mama, sestra Margot alebo ďalší obyvateľ úkrytu pán Dussel.
Keď sa vrátim na začiatok predstavenia, je tam aj akcia odohrávajúca sa v hľadisku. Neviem povedať, či sa aj vo verzii s fyzicky prítomným publikom Annina škola odohrávala medzi publikom, no zvuky školy (šepkanie, ohováranie do kamery) v zázname predstaveniu iba pomohli.
Najviac si cením, že toto predstavenie (aj napriek tomu, že tematicky má na to všetky predpoklady) neupadlo do pátosu a núteného smútku. Bolo svieže a rytmické, skrátka také, ako aj autorka denníku počas svojho života.