Dostojevskosť mračien hľadajúca pravdu
Krv, faloš a revolúcia sa vymkli spod kontroly...
V súčasnosti by sme si zrejme len ťažko vedeli predstaviť, že by bol sledovaný každý jeden náš krok, kamaráti, rozhovory, knihy, kontakty, fotky, vyjadrenia, spisy a súkromné a osobné veci. Pod hrozbou trestu smrti by sme sa báli o každý moment svojho života a pod takýto stresom a tlakom by sme mali každodenne fungovať. V modernej, uponáhľanej a technológiami presiaknutej dobe by to bolo priam nemožné. S nesmiernym utrpením žiť by sme sa dívali na „dostojevskosť“ mračien nad našimi hlavami. Kde nájsť silu a odvahu sa postaviť nátlaku spoločnosti, skazeným a prehnitým ľudským hodnotám? Ťažké to učenie a skúška ešte ťažšia, pri ktorej všetko zlé sám skúšajúci znáša. Presne taký je príbeh Ruských denníkov autorky Alexandry Ľvovnej Rachmanovovej, zachytávajúci vynútené dospievanie mladého inteligentného dievčaťa buržoáznej vrstvy, jej rodiny a blízkych v zápase ruskej spoločnosti počas boľševickej revolúcie, občianskej vojny a konsolidácie mladého komunistického štátu, poukazujúci aj na osudy najnižšej spoločenskej vsrtvy, kde sa napokon sama s rodinou ocitne. Autorka román písala jedenásť rokov, stal sa celosvetovo známym a vydaný bol v mnohých jazykoch, v Rusku a v ruskom jazyku však doposiaľ nikdy...
Autor dramatizácie a režisér inscenácie Činohry Slovenského národného divadla Roman Polák sa spolu s dramaturgom Danielom Majlingom, s ktorým spoločne vytvorili pre túto scénu viacero veľkoformátových inscenácií venovaných aj ruskej klasike, opäť usilovali o pravdivú až mrazivú adaptáciu Ruských denníkov v rozmeroch antickej tragédie, pričom rešpektovali jej pravidlo, podľa ktorého sa všetky vraždy, násilie a smrť sa odohrávali mimo očí diváka a diváčky. Výnimkou je obraz robotníka Gorbunova, ktorý prinesie zakrvavenú obeť pred starého otca, aby ukázal že už úplne stratil myseľ. Dynamická obrazotvornosť Poláka s Majlingovou dramaturgiou zašli od realizmu a minimalizmu až k symbolizmu. Z trojdielnych Ruských denníkov dramatizácia vychádza z prvej časti Študenti, láska, Čeka a smrť, a na uzatvorenie príbehu využíva záver z tretej časti Mliekarka z Ottakringu. Cieľom dramatizácie nebola historická rekonštrukcia, ale umelecké zobrazenie témy, ktorú trojdielny román ponúka.
Dramatizácia na javisku ožíva v tradične čistej scénografii Pavla Boráka, ako ju poznáme v Polákových réžiách. Borák siahol aj tentokrát po jednoduchej scéne vertikálne rozdelenej dvomi stenami, ktoré sa pomocou otáčacej plošiny otvárali do strán. Hneď tento jednoduchý a čitateľný mechanizmus postavil pôdu pre ďalší vývoj inscenácie.
Napriek historickému pozadiu námetu v sebe inscenácia nesie univerzálnosť tém ľudského bytia a prináša hodnotnú výpoveď aj o súčasnom živote, jeho spoločenskom i politickom dianí, a to aj v našich pomeroch – vytvára analógiu nielen s vojnou na Ukrajine a nekalými praktikami ruských tajných služieb, ale aj s aktuálnym miznutím životných hodnôt, rozkladom rodiny, nehynúcej túžbe po vzdelaní a živote s vlastnými názormi a vedomím samého seba. Ako nás učia dejiny a ako ukazuje aj súčasnosť, idea zvráteného ľudského správania zostáva naďalej aktuálna.
Polákove inscenácie – dramatizácie veľkej románovej „ruskej klasiky“, kam môžeme zaradiť aj Ruské denníky – vždy ponúkajú zmysluplné témy, ktoré svojím obsahom alebo aj prostredníctvom diskurzu Polákovho poeticky-drsného režijného videnia zaujímajú stanovisko k dnešnému svetu, spoločnosti i politike, pričom nevnucujú odpovede, ale kladú otázky. Odpovede sú ponechané na samotnom divákovi a diváčke. Ako v dramatizácii väčšiny ruských autorov, aj tu sa venuje témam systematicky a programovo. Kritika spoločnosti, priam psychoanalytický a mravný rozklad postáv, pudovosť jednotlivca – Polák s nimi pracuje a ďalej ich rozvíja a špecificky interpretuje. Hlavná téma ruských denníkov nie je zďaleka jednoznačná.
Silnou dramaturgickou líniou prepájajúcou postavy na javisku, ich bytie a motivácie konania, sú ich nenaplnené túžby a kontrasty medzi týmito túžbami. Podobne, ako sestry v Troch sestrách Antona Pavloviča Čechova (hru Polák režíroval v SND v roku 2008) túžia odísť naspäť do Moskvy, tak isto túži Aľa po univerzite, ktorá je pre ňu na začiatku deja symbolom nového života a nádeje. Kráčajúc študentským životom si však vďaka predrevolučnému ovzdušiu a následne po vypuknutí revolúcie uvedomuje ich dopad na rozklad vlastnej rodiny a doposiaľ zdanlivo neohroziteľných vzťahov. Jej túžba po vzdelaní je kontrastom obrazu v ich dome žijúceho docenta Georgija Alexandroviča v podaní Jána Koleníka, ktorý túži po ľahko nedosiahnuteľných ženách a miluje zväčša len prvú fázu zamilovanosti. Koleníkova interpretácia postavy vyniká štylizovanými uštipačnými poznámkami, ktoré sú pravdivé, šibalské, ale stále si zachovávajú mieru realizmu. Jeho menenie kravaty, aby sa zapáčil, úlisná manipulácia, sebavedomé držanie tela, pomalá chôdza, to všetko dáva postave nový rozmer. Cieľ a leitmotív postavy je zrozumiteľne určený, aj keď občas netušíme, čo bude jej ďalší krok. Aj ďalšie vedľajšie postavy – slúžka Máša (Božidara Turzonovová) či bakteriologička Jekaterina Pavlovna Kalininková (Monika Hilmerová) – vnášajú do vážneho deja odľahčujúcu hru so slovami a ich hravé konanie prvky humoru, fungujúce ako katalyzátor dramatického deja.
Okrem koncepcie antickej tragédie možno dramaturgické radenie a výklad jednotlivých obrazov vidieť ako biblické podobenstvá o živote človeka. Najväčšmi si tento fakt možno uvedomiť pri obraze robotníka Gorbunova (Robert Roth) prichádzajúceho k Starému otcovi (František Kovár), ktorý prináša spomedzi vyrovnaných hereckých výkonov a dejotvornosti postáv v interpretácii a posune deja rezonujúci obraz podobenstva márnotratného syna vracajúceho sa k svojmu otcovi, žiadajúceho, aby odkázal svoje dedičstvo s rozumom. V očiach Gorbunova sa zračí bolesť a zároveň túžba po zmene. Kolobeh, v ktorom sa ocitol, ho pripravil o zdravý úsudok, akúkoľvek ľútosť a zmilovanie sa nad svojimi blízkymi. Robert Roth zvolil pre túto postavu vypätú mimiku, ktorá s charakterom paranoidného Gorbunova zdôrazňuje v replikách každú emóciu a vetu osobitne. Prikladá váhu na väčšinu vyjadrení, čo občas môže pôsobiť rušivo. Nevidíme ho jednotvárneho, hneď prekladá pestrejšiu paletu farieb. Ako veľmi Gorbunov naozaj trpí, čo mu je naozaj ľúto? Rothovi sa podarilo načrtnúť v ťažkých a vypätých situáciách dušu Gorbunova. Expresívnosť Roba Rotha rozvíja charakter ruského robotníka, jeho cit pre mieru. Šedý kostým z otrhanej vrecoviny nepôsobí rušivo, možno naopak zvýrazňuje posledné šedivé dni Gorbunova. Kostýmy Petra Čenského, s ktorým Polák takisto pravidelne spolupracuje, v tejto inscenácii povyšujú tému celej revolúcie. Komunistická červená, čierna a šedá, temnejšie farby vystriedajú biele na znak nádeje, po slobode túžiacej mladej Ali. Samotnú atmosféru predstavenia vytvára aj hudba Lucie Chuťkovej. Postupná metamorfóza príjemného hudobného motívu postupne počas deja prerastá až do záverečnej nepočúvateľnej chaotickej kakofónie. Hudba v spojitosti s jednotlivými výstupmi predznačuje náladu a atmosféru scény.
Podobne ako zvuk, tak isto aj svetlá hrajú dôležitú úlohu v inscenácii. Príchody na scénu, za veľkým stolom pôsobia priam monumentálne. Celá rodina sedí, v prítmí je osvetlená len tak, že je vidno siluety, ale nie priamo tváre. Vo viacerých momentoch ide o zamrznutý, sekundový obraz ako na veľkom plátne veľkých maliarov. Vzhľadom na dĺžku inscenácie, rytmus a tempo, ktorými sa koncepčne hra uberá, je priama a dynamická. Pri dlhších dialógoch drží divákovu a diváčkinu pozornosť a keď sa krivka napätia ustáli, tak len preto, aby opäť mohla gradovať až na vrchol. K tejto gradácii nepochybne prispievajú aj silné obrazy, ktoré Rachmanovová vo svojom texte zachytáva – „Ľudia vykrádajú hroby, jedlo dávajú sviniam, ktoré následne zjedia.“ Hrôza a strach v Matkiných očiach (Zuzana Fialová) ponúkajú priamy obraz doby, ktorá trvá dodnes. Vojny sú aj naďalej, ľudia hladujú a získavajú doslovné inštinkty zvieraťa. Kam ich až dovedie ľudská skazenosť?
Hra prináša mnohovrstevný podklad na diskusie, eseje, jednoducho obrovský materiál ukrytý pod rúškom minimalizmu a symboliky vďaka obsiahnutým obrazom a podobenstvám o témach krehkých pohnútok i silných túžbach a vášňach ľudskej duše či spoločenskej a politickej problematiky. Kladie množstvo otázok a podnecuje k vlastnému hľadaniu odpovedí. Inscenácia umožňuje dostať sa pod vrstvu zatrpknutosti, opäť sa dotknúť krehkého ľudského života a vrátiť sa k jeho začiatku, spojiť, „precediť“ pravdu, ktorá kvapká zo života tejto rodiny, a je obrazom – či lepšie povedané odrazom – aj tej našej.