Absurdný Nosorožec prekvapil
Predstavenie Nosorožec zo Slovenského národného divadla som nevidela naživo, ale doma cez počítač v rámci kurzu divadelnej kritiky. Aj keď je to úplne iný zážitok než sedieť v hľadisku, niektoré veci sa dali vnímať veľmi dobre. Najviac ma hneď od začiatku zaujala scéna, pretože pôsobila mimoriadne nezvyčanje. Mala som pocit, že má vytvárať ulicu, vnútro domu, spoločenskú miestnosť, poschodie bez schodov, ale s tienňom zábradlia, rámy na okná a dvere akoby na poschodí, ale bez podlahy a stropu. Už len samostatné kulisy naznačujú absurdnosť celej inscenácie. Keďže s absurdnými hrami nemám skúsenosti a nie som veľmi fanúšikom psychologických príbehov, či divadla, od začiatku som bola voči hre zaujatá.
Zadná stena bola riešená dvojposchodovou konštrukciou. Naľavo bol malý balkón s čiernym kovovým zábradlím a zvláštnymi dverami, ktoré sa otvárali na dve polovice. V strede scény dominoval veľký čierny rám a za ním svetlá plocha, kam viedlo niekoľko schodov. Na pravej strane bolo okno s radiátorom a dokonca reliéfny nápis „TATRA“, ktorý pôsobil ako názov nejakej starej budovy na ulici. Po celej scéne bolo rozložených veľké množstvo malých kovových stoličiek, ktoré si herci počas predstavenia podľa potreby presúvali. Celok pôsobil ako aburdná sála, kde na zasadaniach sedeli ľudia.
Svetlo v predstavení bolo veľmi striedme a jednoduché. Nepôsobilo ako divadelné efekty, skôr ako obyčajné biele svetlo z neóniek v starej sále. Jasne bolo vidieť ostré tiene, ktoré vznikali na stenách, takže to celé pôsobilo trochu chladne a neosobne. Farebné svetlá sa takmer nepoužívali, všetko bolo založené na obyčajnom bielom svetle, ktoré nevnucovalo žiadnu atmosféru, len odkrylo priestor taký, aký je. Práve to podľa mňa dobre kontrastovalo s absurdnosťou deja.
Hudba v predstavení bola väčšinou nerušivá, v prvých scénach som registrovala harmoniky, ktoré mi pripomínali Francúzsko, ale melódia bola neznáma, nie veľmi príjemná. Rovnako naznačoval absurditu celej hry.
Kostýmy boli absolútne civilné. Herci boli oblečení tak, ako chodia ľudia po ulici alebo do práce – kabáty, svetre, nohavice, obyčajné šaty. Nič farebné, nič výstredné, akoby kostýmová výprava nechcela, aby človek riešil oblečenie. Róbert Roth pôsobil celý čas upravene, mal výrazný a elegantný kabát, čo sedelo k jeho charakteru. Naopak Bérenger, ktorého v zázname hral Roman Poláčik, vyzeral obyčajnejšie, uvoľnenejšie, ako niekto, kto je trochu stratený a unavený životom. Celé herecké obsadenie pôsobilo prirodzene, nikto nehral teatrálne alebo prehnane.
Dej je, samozrejme, absurdný, takže nie je úplne jednoduché ho sledovať, najmä pri pozeraní doma. Postavy sa rozprávajú často o úplných maličkostiach, ktoré nedávajú veľký zmysel, a ich reakcie sú miestami nelogické. V jednej chvíli sa rozprávajú o tom, kto čo robil včera a či bola mačka trojlabá alebo štvorlabá a či je mačka kocúr, alebo pes, a o pár minút neskôr sa po ulici preženie nosorožec, čo spôsobí medzi ľuďmi rozruch, ale zároveň sa nikto nespráva tak, ako by sa dalo čakať. Niektorí situáciu bagatelizujú, iní sa rozčuľujú a ďalší akoby prijímali všetko úplne automaticky. Celé je to postavené na tom, že normálne veci sa postupne začnú meniť a ľudia sa tomu prispôsobujú bez toho, aby sa nad tým zamysleli.
Herecké výkony boli veľmi presvedčivé, aj keď neokázalé. Róbert Roth pôsobil charizmatickým dojmom, poloha osoby, ktorá si je sebaistá a vyslovene zotiera nonstop Bérengra za maličkosti od kravaty až po alkohol mu dokonale sedela. Postavu zahral absolútne vierohodne a bol jedinou skutočne uveriteľnou osobou v celej hre a svojim hereckým výkonom vyslovene ťahal celú inscenáciu. Bérenger bol naopak jemnejší a pôsobil ako človek, ktorý sa síce snaží pochopiť, čo sa deje, ale nestíha to. Veľmi som ho ale nechápala a mala som pocit, že ani sám herec nechápe osobú ktorú hrá a pôsobil kúsok nepredvedčivo. Ostatné postavy dopĺňali atmosféru veľmi civilným spôsobom. Keďže som to pozerala cez obrazovku, ktorá veľmi zmenšovala celý obraz, mala som spočiatku vôbec problémy zistiť, kto koho hrá a ako vyzerá. Bolo ťažké rozoznať mimiku, či tváre, vnímala som najmä pohyb na javisku a tóny hlasu, či gestá.
Réžia pôsobila veľmi jednoducho a nerozptyľovala ničím navyše. Zdalo sa, že nejde o snahu interpretovať hru nejakým radikálnym spôsobom, ale skôr ponechať jej absurditu v čo najobyčajnejšom prostredí. Nepôsobilo to tak, že by režisér chcel do predstavenia pridávať symboly alebo vizuálne experimenty. Skôr nechal hercov a text, aby vytvorili atmosféru sami. V tom bola inscenácia zrozumiteľná a prístupná aj človeku, ktorý absurdné divadlo veľmi nepozná.
Celkovo to bolo predstavenie, ktoré bolo náročné na sledovanie, najmä doma. Človek sa pri ňom občas stratí, občas prestane chápať, čo sa deje, pretože je bez úvodu posadený do deja, kde netuší čo sa deje, kde sa dej odohráva a čo sa vlastne bude diať. Je to hra, ktorá nemusí sadnúť každému, ale dá sa o nej rozmýšľať ešte dlho po skončení.
Autorka je študentkou Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.