Je úžasná! vs. Božská Florence
Dve rôzne diela o tej istej osobnosti – Florence Foster Jenkinsovej. Na jednej strane film Božská Florence s božskou Meryl Streep, na druhej divadelná hra SND Je úžasná! s úžasnou Kamilou Magálovou. Mali by sme ich porovnávať alebo nie?
Florence Foster Jenkinsová spieva operné árie pre vypredané sály New Yorku v 40. rokoch minulého storočia. Je to „najhoršia speváčka na svete“, no ľudia sa na ňu aj tak chodia pozerať. Prečo? Tu sa tieto dve diela líšia.
Filmová verzia sa rozhodla priniesť do diela myšlienku. Florence (Meryl Streep) je už dlhodobo ťažko chorá. Nadovšetko miluje hudbu a práve spev je to, čo ju tak dlho drží pri živote. Prináša jej radosť a pocit, že jej život má význam. Po tejto informácii sa už človeku nezdajú jej príšerné spevácke výkony smiešne. Naopak, operné árie v ňom vyvolávajú ľútosť a súcit. Pohľad diváka na hlavnú postavu odráža postava klaviristu McMoona. Na začiatku, keď príde na konkurz na miesto Florencinho klaviristu, je mu jej spev vtipný, no keď zistí, že jej život je skôr tragédia ako komédia, sa ich vzťah začne podobať viac na vzťah syna s matkou než korepetítora so speváčkou. Florence žije v akejsi bubline, ktorú okolo nej vytvára jej partner St. Clair. Postava, ktorú hrá Hugh Grant, je rozporuplná. Podvádza Florence s mladými dievčatami, usporadúva veľké večierky pre svojich priateľov, no napriek tomu sa k Florence vždy vráti. Robí všetko pre to, aby bola šťastná. Prenajíma jej svetoznáme newyorské sály, podpláca divákov, aby sa na ňu prišli pozrieť, kritikov, aby o nej pozitívne písali, vybaví jej nadaného klaviristu, ktorý ju sprevádza. Áno, na jednej strane to robí Florence šťastnou, ale ako dlho to vydrží? Je možné dlhodobo žiť v bubline nafúknutej klamstvom? Film prináša viacero zaujímavých tém. Nesúď knihu podľa obalu. Hudba lieči. Ale aj to, že peniaze dokážu takmer všetko, hoci nakrátko.
Divadelná hra sa spolieha skôr na komediálnu stránku príbehu. Postavy väčšinou nemajú hlbší príbeh a všetko sa točí okolo Florence. Na rozdiel od filmu, táto postava v človeku nevzbudzuje pocit sympatie. Pôsobí namyslene a arogantne. Publikum nevie, prečo jej ešte nikto nepovedal, že spieva zle. Jej spev a celý prejav sú mu na smiech. Ostatné postavy nemajú významnú úlohu a tiež majú len komediálny význam. V hre je postava St. Claira neúspešným hercom, ktorý má problémy s alkoholom. McMoon sa po druhej prestávke zrazu stáva homosexuálom. Stretávame sa s postavou Marie (Zuzana Dančiaková), emigrantky z Mexika, ktorá vie len po španielsky a nikto jej nerozumie. Hra nie je náročná na pochopenie. Nemá hlbokú myšlienku, no zlepší človeku náladu a aj to je dôležité. Nie každé umelecké dielo musí v ľuďoch vyvolať katarziu a podnet k rozmýšľaniu. Túto hru uvádza SND už jedenásty rok, čo hovorí o tom, že je asi medzi divákmi a diváčkami obľúbená.
Ak mám odpovedať na otázku, ktorú som položila v úvode, nie, nemyslím si, že by sa tieto dve diela mali porovnávať, resp. nemali by sme ísť do divadla s očakávaním filmu v podobe divadelnej hry, a nemali by sme začať pozerať film s pocitom, že sa budeme celý čas smiať. Je zaujímavé vidieť, ako sa dvaja tvorcovia rôzne pozerajú na príbeh jednej a tej istej postavy. Jedno však majú spoločné. Florence nevie spievať, ale ide si za svojím snom. Možno aj v tom by sme si z nej mali brať príklad.