Skúsila som to
Prežila som to. Cítim sa naplnená aj prázdna.
Dokázala som to, no predsa sa tu cítim sama.
Musím byť brnením samej sebe.
Moje vnútro má byť silnejšie ako moje telo, aby ho ochránilo.
Stalo sa už, že ma to skoro celú pohltilo.
Kamaráti ma opustili, nechápali, čo zažívam, nemohla som byť k ním otvorená, keď sami brali ako bolesť už len daždivé počasie.
Som Anna, mám šestnásť rokov, mám sestru, u ktorej som sťa slabý otrok. Mamu, ktorej slová z lásky predsa dokážu páliť, a otca, ktorý sa snaží zamaskovať svoju bezohľadnosť hlúpym smiechom. Keď sa niečo stalo, zbabelo obvinili niekoho iného. Otca vyhodili z práce, lebo do nej chodil pod vplyvom alkoholu, ale oni všetkým narozprávali, že to bola preňho podradná práca a všetci v nej boli hlúpi a nerešpektovali jeho ako najmúdrejšiu osobnosť. Od starého pána, ktorý potreboval peniaze na liečbu, odkúpili tento dom, hoci vedeli, že hodnota domu je o tisíce eur vyššia. Mohli si ju pokojne dovoliť zaplatiť, ale okradli ho. Klamali mu, pretože sa tak dohodli s realitným maklérom, takže sa niečo ušlo aj jemu. Nie je ten svet skutočne skazený, keď sa v ňom dejú takéto a horšie veci? Nevážia si ľudia to, že neostali na svete sami a majú sa oň s kým podeliť? Presne toto vidím na svojich rodičoch, keď sa na nich pozriem. Bolí ma pohľad na to, že som sa im snažila ukázať pravdu, keď som vravela, aby toho pána neokrádali. Chcela som to aj nahlásiť, no nedokázala som to. Ale vážne! Svoju rodinu milujem, hoci ma úplne nepoznajú. Vnímali ma ako hlúpu a naivnú, hoci nevedia, nevedia, a vlastne až po to týchto slovách možno vedieť budú – budete. Toto je list pre Vás. List na rozlúčku. List o tom, prečo som sa už rozhodla odísť domov.
Domov je slovo, ktoré neznamená len obydlie, je to pocit, ktorý zažívame tam, kde sa cítime bezpečne. Je to pocit, ktorý máme s niekým, vďaka komu nepotrebujeme hľadať najkrajšiu stavbu či príbytok. V podstate je nám jedno, či je to staré alebo nové, vážime si to, že máme pocit domova a bezpečia plného lásky. Môj „domov“ a miesto, kam sa teraz vraciam, je tam hore, kde sú tí, čo na svete zomreli, ale v nebi stále žijú. Vraciam sa do tohto neba k ostatným sestrám a bratom, ktorí sa cez deň snažia pomôcť v tom, čo zachytili počas noci, keď žiarili. Aj ja budem v noci ako hviezda opäť žiariť, aby som Vám svietila na cestu, aby som videla veci, ktoré pre Vás chcem zlepšiť.
Na rozlúčku Vám o sebe poviem tento príbeh. Príbeh o mne – o nej, o hviezde, ktorá padá a vstáva, aby sa svet stal lepším. Keď som sa narodila, bol spln, ale to „určite“ viete. A presne v minútu môjho narodenia spadla aj hviezda, moja hviezda. Padla aj v 19. storočí, keď sa plavili ďalšie lode za smrťou. Ľudia v tomto období odchádzali z našej slovenskej zeme do cudzej Ameriky, ktorú nielen nepoznali, nevedeli ani to, aký osud na nich za Atlantikom čaká. V podpalubí lode viezli ľudí, ktorí boli utečencami za lepším životom. Cestovali preto, aby získali lepšiu prácu, lepšie zázemie pre svoju rodinu. Snívali o tom, ako zmenia život sebe, svojej rodine, svojim deťom! Keď tam prišli, s vidinou lepšieho života, napriek svojej tvrdej práci dostali mizernú plácu. Robili obyčajných otrokov, ktorých život pre ľudí, ktorí im prácu dávali, bol nepodstatný! Bolo to obchodovanie s ľuďmi. Vy, rodičia moji, ste už toto v 21. storočí nezažili, ale aj tak si nevážite ani svoje zdravé deti, ani prácu. Nevážite si a nerešpektujete to, že pred niekoľkými rokmi boli ľudia schopní obetovať svoj život, aby sa ich potomkovia mali lepšie. Napriek tomu navždy budete mojimi rodičmi. Zmeňte sa ale na deti, ktoré sú vo Vás ukryté. Pre malé deti má hodnotu každá hračka, snažia sa usmievať len preto, aby im ľudia úsmev opätovali, ak pre nich niekto urobí niečo dobré, nezabúdajú na to. Ale späť k tomu, prečo sa už chcem vrátiť.
Keď padala hviezda v 19. storočí, o ktorej som Vám začala rozprávať, modlilo sa dievčatko. Volalo sa Anabelle. Jej mama s otcom sa spoznali pri prechode cez more. Cesta loďou bola dlhá a oni sa po celý čas rozprávali o tom, aké lepšie časy ich čakajú. Neskôr s nimi ale bolo zaobchádzané bez kúsočka citu. No ich vzájomná láska splodila toto malé dievčatko. Keď mala Anabelle šesť rokov, modlila sa, tak ako každý večer, keď zrazu počula, že mama plače. Pribehla k nej a uvidela ju nad otcovým telom, ktoré ležalo v kaluži krvi. Keďže nevládal pracovať toľko ako na začiatku, zbavili sa ho. Anabelle pri modlitbe požiadala o to, aby sa ľudia naučili rešpektovať každý ľudsky život. Veď každý človek, ktorý žije, pracuje, trpí, modlí sa zaň, miluje, pozná, či vôbec spolunažíva na tomto svete, je tu aj pre nich. Prosila o to, nech si človek váži svoje deti, rodinu, zamestnancov či každučkú dušu na tomto svete a vníma ju s láskou a nehou, akoby to bol jeho strážny anjel. Povedala Bohu, že až raz spustí ďalšiu hviezdu na Zem, dá s ňou ďalšiu nádej svetu. Jej vtedajšia púť sa skončila. Odišla za svojím otcom, vrátila sa do neba, aby sa odtiaľ mohla prizerať, či sa naplní jej prosba. Samozrejme, vedela, že jej modlitbu Boh vypočul, že ľuďom bude dávať možnosť a cestu obdivovať všetko živé, no musia na to prísť sami.
Práve, keď som sa narodila ja, Anna, padla opäť hviezda, ktorá bola znamením. Ako to viem? Ja, Anabelle, som sa ako hviezda spustila z neba a narodila sa ako Anna. Prišla som sem znova, aby som svet opäť poučila. Snažila som sa poukazovať na to, že vidina lepšieho, ktorá je niekedy krokom do úplného neznáma, nie je vždy to správne. Napriek tomu však býva silnejšia než to, čo máme. Ani naši predkovia nevedeli, kam idú. Chceli pre Vás lepší svet. Vy ste aj vďaka nim dostali už hotovú mapu, a aj tak ste vstúpili na čiernu zem. Mať nádej a sny je skvelou motiváciou, no neznamená to, že ak túžiš byť svätcom, jedného dňa sa prebudíš a je z teba blahorečený, ak pre to niečo neurobíš.
Za svet sa modlím odjakživa každý deň a budem sa modliť aj hore v nebi. Ak sa svet nepoučí čo najskôr, prídem späť. Narodím sa znova, tak, ako to bolo teraz, keď som prišla k Vám, poučiť túto Zem. Neznamená to teda, že umieram. Nezabíjam sa, aby som Vás potrestala. Lúčim sa s Vami, lebo idem niekam, kde môžem načerpať silu a kde som oveľa mocnejšou. Tam, kde môžem svoje nápady hovoriť priamo Bohu. Kto si myslíte, že dal ľuďom talent vymyslieť sociálne siete? To bol jeden z mojich nápadov, keď som bola ešte tam hore. Počas svojho života som chcela vidieť, ako sa vyvíjajú. Teraz, keď odídem, posilním tých, ktorí sa na sociálnych sieťach neboja ukazovať pravdu či podporovať odvážnych, a viac sily chcem dať aj tým, ktorí naopak nekonajú spravodlivo, aby sa poučili. Som ako JOJO hračka, ktorú som spoznala, keď som na Zem prišla (musím zistiť, kto dal toľko kreativity človeku, ktorý ju zostrojil). Prišla som na Zem zistiť, čo je stále zle, a teraz odídem hore a až sa opäť skotúľam ako jojo dole, prinesiem nové inšpirácie a nápady. Takže toto nie je samovražda! Svojím odchodom neumriem, pretože som hviezda. Je to moje poslanie, vracať sa na miesta, kde je koho poučiť, tým je môj „život“ prínosom. Mojím heslom je: „Svet môžeš zlepšiť a poučiť len vtedy, keď sám robíš to, čo miluješ a čo ťa baví tak, aby to nebolo prínosom len pre teba, ale aspoň pre ľudí okolo teba.“ Našťastie som ale na svojich výpravách videla aj množstvo spevákov, hercov, umelcov, športovcov, ktorí šírili svoje posolstvá a talenty, tým, že išli za tým, čo ich napĺňa, pričom dokázali ostať samými sebou. Tých už nebolo potrebné poúčať. Verím, že raz tak budú žiť všetci.
Som dievča, ktoré sa narodilo ako Anabelle pred dávnym časom, aby spoznalo svet. Som hviezda, ktorá v noci sledovala, ako sa vyvíja myseľ ľudí. Som radca, ktorý vymýšľa Bohu myšlienky, ako posilniť jeho dielo. Som Anna, ktorá prišla skontrolovať, ako nápady fungujú. Stanem sa opäť hviezdou, opäť silnejšou, pretože už teraz som plná ďalších návrhov, ako to „tu dole“ konečne dať do poriadku v častiach, ktoré sa za tie roky stále nenapravili.
Navždy budem aj vašou dcérou, no už musím ísť preč, raz sa opäť stretneme. Zatiaľ mi, prosím, pomôžte, poučiť tento svet.
Navždy s láskou,
Anna Anabelle