„Mali ste z čoho čerpať, vy nástroje bez vlastnej vôle!“
„Mali ste z čoho čerpať, vy nástroje bez vlastnej vôle!“[1]
Divadelné rebelantstvo
alebo Zisťovanie toho, kam až divadlo môže zájsť
Stop, zmena programu vyhradená!
Meníme obsadenie?
Dovolia nám reprízovať?
Expresívne! Patetické?
Hanba, ako si to mohli dovoliť?!
Bravo, že si to mohli dovoliť!
Nekompromisná reflexia ako zbraň v rukách dramaturgov? Naša najväčšia divadelná ustanovizeň sa rozhodne nebojí divákovi ukázať krutú minulosť či trpkú realitu, vie však do inscenácií vniesť aj ostrú kritiku. Je odvážna a dramaturgickú líniu vie flexibilne deformovať a modifikovať k aktuálnemu dianiu. Inak tomu nebolo ani pri inscenácii titulu, ktorý v publiku vyvolal celý diapazón názorov, dotkol sa divákov, vzbudil v nich množstvo emócií, jedni odchádzali pobúrení, ďalší rozčarovaní a iní nadšení. V sobotu 13. apríla 2024 predstavila Činohra Slovenského národného divadla asi najodvážnejšiu a najkritickejšiu divadelnú adaptáciu, ktorú posledné roky zaradila do svojho repertoára, a to novelu slovenského prozaika a prekladateľa Pavla Vilikovského Pes na ceste, ktorá v roku 2011 získala Cenu čitateľov a čitateliek Anasoft litera. S mrazivo pravdivými presahmi a paralelami ku skutočnosti jej dal dramatickú a inscenačnú podobu renomovaný český režisér Dušan Dávid Pařízek, ktorý patrí medzi európsku divadelnú špičku. Je držiteľom ceny Johanna Nepomuka Nestroya za najlepšiu réžiu za Vor Sonnenaufgang či za najlepšiu nemeckojazyčnú inscenáciu Wolframa Lotza Die, ktorá v ankete periodika Theater heute získala tri ocenenia zo štyroch, pričom posledným chýbajúcim bola cena za najlepší mužský výkon (v inscenácii žiaden muž nehral). Taktiež jeho meno nemôže chýbať ani na prestížnych európskych divadelných festivaloch, a preto sa slovenský divák môže tešiť, že po prvýkrát môže zahliadnuť jeho tvorbu na doskách Činohry SND.
Divadlo výberom Vilikovského textu a jeho javiskovou interpretáciou nastavilo súčasnej spoločnosti silné zrkadlo, položilo divákom otázky hodnôt a prosperity našej krajiny. Až mrazivo reflektuje skutočné dianie v kultúre i pripomína nám to, čo už bolo a už mať nechceme. Miriam Kičiňová a Mário Drgoňa, dramaturgovia inscenácie, našli v literárnej predlohe neskutočne aktuálne paralely medzi bývalými režimami a toho, kam naša krajina speje. Toto dielo pokračuje v dramaturgickej línii 104. sezóny, a teda „Vykročiť do neznáma, ale s témami vstúpiť do jadra.“[2] Na javisku sme konfrontovaní s textom Petra Vilikovského, ktorý Slovákom zanecháva jasný odkaz: „Moji milí Slováci! Kedy konečne pochopíte, že ak niekto chce Slováka presne podľa svojich predstáv, musí si dať tú námahu a robiť si ho sám?“ Hovorí o Slovákoch v celej ich „kráse“. Píše o tom, čo nás definuje i o tom, ako sa správame. Táto dvojhodinová reflexia je spočiatku nesmierne komická, no „po smiechu prichádza plač“, respektíve trpké uvedomenie si pravdivosti a aktuálnosti, keď v opise absurdnej a pritom tragickej doby 50-tych rokov vidíme čoraz viac presahov našej súčasnosti. Hra odvážne porovnáva súčasné zmeny v kultúrnom i mediálnom svete s cenzúrou prítomnou počas komunizmu. Dotýka sa tém slobody ako aj v osobnej, tak aj v pracovnej rovine. Zobrazuje problémy autorstva a redaktorskej práce a dostáva sa aj k otázke státia tvárou v tvár smrti.
Režisér Pařízek vytvoril z predlohy priestor pre skutočný herecký koncert. Jeho režijná koncepcia je na pohľad jednoduchá, no zároveň veľmi divadelná. Na javisku sme konfrontovaný so štyrmi hercami a napriek tomu iba s dvomi ťažiskovými postavami. Samozrejme, počas predstavenia sa stretávame aj s výstupmi (stereo)typizovaných postáv, respektíve esenciami „slovenstva“ dopomáhajúcich ku kondenzácii názoru a emócie. Neskromne si dovolím tvrdiť, že výber obsadenia v zložení Alexander Bárta, Ľuboš Kostelný, Róbert Roth a Richard Stanke bol dobrou voľbou. Títo štyria herci ukázali všetky svoje herecké polohy, a zároveň vďaka svojej jedinečnosti a odlišnosti nesplývali. Hre dodávali dynamickosť a nevlastnou im nebola ani práca s navodením atmosféry. Zohrávali kľúčovú rolu v celom priebehu predstavenia, pričom si sami inscenujú akúsi divadelnú performanciu. Vďaka tomu, že si sami určujú tempo a sami si hru budujú, sa nielen inscenácia ako taká stáva jedinečnou, ale i každé predstavenie (repríza) je výnimočné a jediné svojho druhu. Sprevádza ho i svojský humor, ktorý je kreovaný práve intímnou atmosférou, neformálnosťou a nekonvenčným pôsobením hercov, ako napríklad výstup Roberta Rotha, ktorý divákov na vypnutie telefónov upozorňuje v sále naživo pohybovou etudou.
Všetci herci priamo a striktne interpretujú Vilikovského mnohovýznamové myšlienky a svojím herectvom ich viacrozmernosť ešte viac prehlbujú. Vďaka rôznym hereckým polohám herci text štylizujú a priraďujú mu pôvodne myslený obraz, pričom však myšlienkam dodávajú aj súčasnú rovinu. Vidieť môžeme napríklad propagandistický prehovor Richarda Stankeho ľudu, ktorý sa nám ideologicky i doslovne odráža na múroch divadla (vďaka scénickému riešeniu režiséra/scénografa Pařízka). Hlavná dejová linka sa sústreďuje na stretnutie s Margarethe, záhadnou ženou, ktorá predstavuje ideál a objekt túžby hlavného hrdinu, starnúceho muža, ktorý ju stretáva na svojich cestách. Stvárňuje ju Luboš Kostlený, pričom režijným zámerom nebolo túto postavu vykresliť doslovne, no odkazujú na dvojtvárnosť ľudskej povahy, na ohýbanie konvenčného ponímania krásy a na redefinovanie objektu túžby. Týmto divadlom na divadle odohrávajúcim sa na šikmej plošine, v centre scénografie, je umocnená esencia divadla, a zároveň sa obnovujú jeho staré podoby ako napríklad, od antiky po renesanciu tradičné, ženské postavy hrané mužmi. Predstavenie zatína do živého nielen v reflexii k súčasnej politickej situácii, ale zobrazuje všetky viaceré intímne témy, ako napríklad predsudky prinášajúce nenávisť ktorých sa, reprezentujúc poslovenčeného Maďara, dotkol Alexander Bárta.
Pařízek, ktorý je zároveň autorom scénografie, vo svojej inscenácii čerpá z možností divadelného jazyka a maximálne predstavuje a využíva jeho výrazové prostriedky, v súlade s čím v priestore vychádza z Cillerovej funkčnej scénografie. Na javisku vidíme tri biele plátna, ktoré zvrchu i zospodu ohraničujú dve šikmé plošiny. Pomerne monochromatickú, až „chirurgicky“ čistú scénu počas predstavenia dopĺňa projekcia cez, pre danú dobu typické, meotary, ktoré sú obsluhované priamo hercami. Primárnym premietaným motívom sú v hre nejedenkrát spomínané Alpy. Scénografia má hneď niekoľko interpretačných rovín, pričom divák má veľkú slobodu vo vysvetlení si toho, čo vidí. Niekto vidí len biele plátna, iný zas vidí hranice myslenia, ktoré si staviame sami a na konci sa ich rozhodneme zničiť.
Autorka kostýmov je Kamila Polívková, ktorú v SND poznáme primárne ako režisérku, pričom v sezóne 103. uviedla veľmi (na slovenské dosky) netradičnú hru Koncert na želanie. V inscenácii Pes na ceste sa rozhodla nechať priestor samotnému herectvu, a preto nevolila nič okázalé a príliš extravagantné, siahla pri tom po neutrálnych čiernych kostýmoch. Jediným okázalým kostýmovým doplnkom je žltá vlečúca sa plachta, ktorú kostýmová výtvarníčka privlastnila jedinej ženskej postave v príbehu Margarethe.
Hudobný podklad k tomuto dielu pripravil nemecký herec a hudobník Peter Fasching, pričom využil celkom netradičný koncept a to, že hudbu predstaveniu dotvárali, alebo ovládali samotní herci.
Diváci majú možnosť vidieť v Činohre SND avantgardnú divadelnú koncepciu, ktorá je akýmsi experimentom zisťujúcim, ktoré hranice môže angažované divadlo ešte prekročiť a ako veľmi si to v dnešnej politickej situácii môže dovoliť. Po celý čas nám pritom prehovára do duše, aby sme si uvedomili, respektíve začali seriózne premýšľať nad tým, kto sme.
_____________________
[1] Replika z inscenácie.
[2] Miriam Kičiňová (riaditeľka Činohry SND) v ročenke pre 104. sezónu.