Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Máme právo umlčať iných – ľudí s inými názormi, hodnotami, pôvodom...? 

Máme právo zobrať im ,,stoličky“, zobrať im hlas a vyhnať ich z mesta?

Aký je náš národ? 

Koho považujeme za Slováka/Slovenku?

Kto ho formuje? 

Kto je morálnym občanom/občiankou nášho štátu? 

Do akej miery môže niekto kodifikovať, kto je ,,náš“? 

Komu ponúkneme „stoličku“? 

Máme právo ľuďom zobrať ich „stoličku“? 

A kto deklaroval, že máme aj my právo na tejto „slovenskej“ stoličke sedieť? 

Divadelná sezóna 2023/2024 je v plnom prúde. Počas nej bolo doposiaľ uvedených už mnoho rôznorodých inscenácií. Inak tomu nebolo ani po rekonštrukcii v novootvorenom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH) v Bratislave, kde sa na javisko dostala autorská hra z pera riaditeľky divadla Valérie Schulczovej a dramaturgičky Terezy Hladkej s názvom Pozsony Dance Club. Za necelé tri hodiny nám na javisku jedna bratislavská kaviareň vyrozpráva svoj príbeh. 

Autorky využívajú koncept v minulosti veľmi obľúbených a populárnych kaviarenských tančiarní. Výber takejto kaviarne je v rámci režijnej koncepcie veľmi vďačný, nakoľko poskytuje priestor rôznym ľuďom, no zároveň si zanecháva štatút definovaného prostredia. Dáva priestor vyniknúť aj ľudom s inými názormi, vierovyznaním, sexuálnou orientáciou, politickým postojom... teda nefokusuje sa na limitované, v pamäti zachované stereotypné spektrum.

Pri spomínaných kaviarenských tančiarňach mi nedá nespomenúť úspešné naštudovanie francúzskej inscenácia Le Bal Martina Hubu, ktorá sa v Slovenskom národnom divadle uvádzala pod názvom Tančiareň. Inscenácia mala režijne podobný zámer, a to v prostredí kaviarne vyrozprávať dejiny Slovenska. Na rozdiel od tejto inscenácie, Pozsony Dance Club sa sústreďuje najmä na históriu nášho hlavného mesta – našej, vtedy trojjazyčnej, Bratislavy. Preto neraz započujeme i repliky nemecké či maďarské. 

Kaviareň nám ukáže, akí hostia do nej zavítali a aké témy sa v nej riešili. Opíše nám, ako sa spolu s ňou menila Bratislava i ľudia. Povie nám príbeh, ktorý hovorí o nás, o našej povahe, o našom charaktere. Pripomína nám, ako ľudia ovplyvňujú, akí sú ovplyvniteľní. Dáva nám možnosť nazrieť na naše prispôsobovanie sa hodnotám, vypovie o konformizme ,,nekonečnej mlčiacej väčšiny“^[1]. Ukazuje nám pravý obraz našej povahy, ukazuje, komu ponúkneme miesto pri stole – komu dovolíme, aby nás ovplyvňoval. 

Pozsony Dance Club je predovšetkým hra o ľudských hodnotách, o ich premenlivosti a o našej neúspešnej túžbe nesplynúť s davom. 

„Ľudia sú ako stádo a nechajú sa ovplyvniť hlasom väčšiny.“^[2]

Reflektuje skutočnosť, že keď budeme nasledovať hoc aj niečo nové, originálne, revolučné, zapadneme do monochromatickej masy. Davové nasledovanie istého trendu/názoru bude mať totiž vždy svojho vodcu a jeho nasledovníkov. 

Hýbeme sa vždy iným smerom, ale naše povahové črty nám nedovolia odpútať sa z reťaze, a tak sa vždy môžeme prebojovať od stredu k okraju s polomerom v nohách, no sme v kruhu, z ktorého – zdá sa – niet úniku. 

V texte nachádzame neprehliadnuteľný rukopis Valérie Schulczovej, ktorý sa vyznačuje zamýšľaním sa o národe, o hodnotách, pričom využíva istú dávku irónie, ale i inscenačného rebelantstva. Pri jej textoch a hrách sme zvyknutí, že ide do hĺbky, podstaty, a snaží sa vytiahnuť na javisko čo najviac, a to či už z danej témy, ale i z hereckého stvárnenia. Snaží sa vytiahnuť z hercov a herečiek pravé, a nie hrané pocity, pričom vytvára nadstavbu hereckej Stanislavského metódy^[3] a snaží sa docieliť, aby herci a herečky vďaka svojej emočnej pamäti čerpali z vlastných, už prežitých zážitkov. Z jej aktuálnej tvorby rezonujú hry ako 24 (SND), Krása nevídaná (DPOH) či tituly vytvorené v dlhodobom tandeme s dramatikom Romanom Olekšákom. Valéria Schulczová v tomto prípade nebola len autorkou textu, ale postarala sa aj o režijné spracovanie, v ktorom sa vyhrala s dynamikou striedania vážnych tém a humoru.

Dramaturgickej stránky predstavenia sa ujala spoluautorka textu a lektorka dramaturgie divadla Tereza Hladká a dramaturgička Slovenského komorného divadla v Martine Monika Michnová. 

Scénická hudba od Martina Hasáka v spojení s živou hudbou Marcely Cmorejovej, Martina Dohňanského, Martina Hasáka a Denisa Pagáča vytvárajú magickú atmosféru deju na javisku. Hudba je príjemným syntetizátorom plynulosti obrazov, pričom v konečnom dôsledku nepôsobí muzikálne, ale naopak, zachováva v inscenácii činohernú dominanciu. 

Javiskový priestor definuje scéna od slovenského scénografa Pavla Andraška, ktorého poslednou dobou obľúbené vizuálne spektrum farieb sa pohybuje v chladnom betónovom odtieni (viď. Deti, Pred západom Slnka, Bál; SND), ktorému zostal verný aj tentokrát. Minimalistická scéna odkazuje na Cillerovu funkčnú scénografiu a vidíme na javisku konštrukciu s kruhovým výrezom zavesenú na ťahoch, symbolizujúcu začarovaný kruh, v ktorom blúdime. Táto scéna je z pohľadu Andraškovho portfólia novým videním, nakoľko pri tomto scénografovi sme zvyknutí na silný dekorativizmus a štylizáciu. Javisko však tentokrát zostáva čisté v zmysle funkčnej scénografie, kde hrajú hlavnú rolu drevené stoly, stoličky či hudobné nástroje. 

Okrem minimalistickej scénografie sa pozeráme na taktiež minimalistické, ale funkčné kostýmy Evy Kleinovej, ktoré sú všetky v univerzálnej čiernej farbe, no pri charakterovej transformácii persón sa ľahko štylizujú vďaka náznakovým doplnkom, ako sú napríklad vojenské uniformy, jednoduché farebné sukne, klobúky, ba dokonca aj krídla. 

Ako väčšina Schulczovej autorských inscenácií, ani táto nemá štandardizované postavy a zároveň žiadna z postáv nie je konkrétnym nositeľom dejovej sublimácie, a teda postavy nemôžme klasifikovať na hlavné a vedľajšie.

Základný „inscenačný kameň“ pokladá Zuzana Kronerová, ktorá sa predstavuje ako jedna bratislavská kaviareň, ležiaca na námestí rovnomennom ako divadlo. Svojím úvodným monológom zahltí publikum informáciami, ktorých obsah načrtne približný obraz vtedajších ľudí. 

Ako je možný generačný prevrat moci, mladne aj kaviareň, a teda jej rolu preberajú ďalší herci ako Katrin Virágová a Adam Jančina. Hoc sa kaviareň výzorom prispôsobuje, v duši ešte vždy nevie pochopiť to, čo sa s ňou deje. 

Celým dejom nás prevádza šestnásť umelcov, z toho dvanásť hercov a herečiek, ktorých herectvo, ale i cit pre hudbu a dramatickosť môže publikum rýchlo odpozorovať. Celé predstavenie je akousi mozaikou spletenou zo sebairónie schopných historicko-reprodukčných etúd spojených rôznymi umeleckými vyjadrovacími prostriedkami – od tanga Zuzany Porubjakovej a Juraja Hrčku cez akordeónové skladby Marcely Cmorejovej až po rap Ódy na radosť v podaní Annamárie Janekovej. Nie jeden divák a diváčka sa potešili na Slovensku milovanej skladbe Karla Duchoňňa V dolinách  v interpretácii Karla Csina. 

Estetiku inscenácie obohacujú na javisku choreografie Ladislava Cmoreja, ktoré bezslovne rozvíjajú hlavnú dejovú linku. Koncepčne zaujímavým vyjadrením je tanec zraneného vojaka s amputovanou nohou Petra Kadlečíka. Príval energie a svižnosti deja priniesol aj spev Broni Kováčikovej spievajúcej pochod francúzskej Marseillaisy v sprievode trúbiek. 

Režijným zámerom bolo definovať javisko aj ako rodisko prirodzenej kontroverzie a stretu dvoch navzájom protichodných síl. Silným spoločnosť reflektujúcim obrazom bolo, keď sa Kristína Tormová snaží ako kvalitná česká lekárka obhájiť, prečo by mala ostať na Slovensku, hoci prísny charakter postavy Martina Madeja jej zostať „doma"nedovolí.

Odvážnou, ale obdivuhodnou je režijná myšlienka zobrazenia bozkávajúcich sa mužov či žien, odkazujúca na rovnosť lásky, ktorá tu s nami bola a je odnepamäti. Veľa režisérov a režisériek pri tejto aktuálnej, no často polarizujúcej téme, snaží o opatrnosť, no tvorba Valérie Schulczovej je vždy originálna, odvážna a progresívna a inak tomu nie je ani v prístupe k LGBTI tematike, ktorú chce zdôrazniť a pred verejnosťou obhájiť, ako potrebu lásky, ktorú potrebujeme všetci a ktorá nepozná hranice dané spoločnosťou či múrmi kaviarne.

Inscenácia Pozsony Dance Club je syntézou režijného a autorského rebelantstva, fúziou hudby s činoherným herectvom a alternatívnymi umeleckými formami. Odráža a reflektuje obraz spoločnosti, a teda vykonáva presne tú funkciu, ktorú dobré „divadlo“ vykonávať má. Ponúka nám jednoznačný obraz našej inakosti, dobrých vlastností a rôznorodosti. Je veľa predstavení, ktoré hovoria o nás, ale málo tých, ktoré hovoria o nás ako o Slovákoch a Slovenkách. Zamyslime sa nad tým, akí a aké sme, akými chceme byť a v akej krajine chceme žiť. Pretože si ju tvoríme my!

^[1] Citácia z hry.

^[2] Z autorskej hry – Deklarácia závislosti od Michala Beleja a Dáši Krištofovičovej; SND.

^[3] Metóda hereckej práce, na základe modelácie a práce s vlastnými emóciami.