Je to tak, ako by to malo byť, či mohlo byť?
Hociktoré kníhkupectvo, kde majú Hamleta a Antigonu. Takže hociktoré kníhkupectvo. Postavy Antigona a Hamlet majú pocit, že im v živote nikto nerozumie. Dospelí ich považujú za šialených, rovesníci majú strach a sú radšej ticho. Čo však, keď z ticha mrazí? Nie je lepšie prehovoriť? Ale ako? Hamlet a Antigona sa stretávajú, pretože cítia, že sú si blízki. Je však ich problém riešiteľný? Musia ich osudy skončiť tragicky?
Antigona: Hamlet, si tu ešte? Zrazu som mala pocit takého ticha. Aj keď mám sestru, veľmi mi chýbajú moji bratia. Myslíš si, že mám skôr mužskú povahu? Alebo... Ako si mám vysvetliť, že nie som ako moja sestra. Keď Kreón nechce dovoliť pochovať môjho brata, mám byť radšej ticho? Neoplatí sa bojovať za rodinu? Ach, Hamlet, aspoň ty mi rozumieš!
Hamlet: Aj ja mám niekedy pocit, že okolo mňa je obrovské ticho a nepočujem (možno však nechcem!) v ňom slová. Inokedy zas počujem vo svojej hlave zvuky a hlasy, ktoré nechcem počuť. V snoch vidím svojho otca, ktorý je plný sily a ja som pokojný, pretože viem, že on je tu. No potom začujem radosť a smiech z kuchyne. A som sklamaný a nešťastný a vtedy je to ticho neznesiteľné. Nedokážem ho prelomiť, mám pocit, akoby kričalo, akoby ma držalo za hlavu a nechcelo pustiť. Ako to mohla moja... mama? Už ju tak ani nemôžem nazvať... Je to len kráľovná. Pretože len tak sa dá vysvetliť jej hrozný čin. Ako sa mohla znovu vydať? Má mi byť strýko mužským vzorom? To nedopustím! Nemôžem byť ticho. A ani ty nemôžeš. Musíme sa ozvať. Netráp sa, že ti nikto nerozumie. Ja ti rozumiem a ty rozumieš mne. A to nám stačí.
Antigona: Ale byť ticho je bezpečnejšie. A vlastne... Čo je to podľa teba ticho?
Hamlet: Ticho to je... (premýšľa a mlčí) aj pokoj, aj nervozita, nie je to ani radosť, ani smútok, ani múdrosť, ani hlúposť. Je to neistota, je to samota, je to paradox. Ale prečo by sme mali byť ticho, keď máme ústa? Na čo nám je potom hlas, keď nemôžeme hovoriť. Na čo byť ticho, keď nie sme sami? Máme predsa jeden druhého.
Antigona: Ticho je túžba po slovách. Ticho zakazuje hovoriť, no dovoľuje mlčať. Ticho je strach. A ja trochu strach mám... Je slovo znakom mužnosti? Je ticho vzdanie sa?
Hamlet: Áno, ticho je vzdanie sa... pomsty za smrť môjho otca a pochovania tvojho brata.
Antigona: A je mlčanie slabosť?
Hamlet: Podľa toho, na čom ti záleží viac.
Antigona: Ale ak pochovám svojho brata a ty pomstíš smrť otca, zrejme zomrieme.
Hamlet: (mlčí)
Antigona: (mlčí)
Antigona: Povedz aspoň slovo, prosím. To súhlasné ticho sa nedá zniesť. Vrýva sa mi pod kožu a ja ho tam nechcem. Ale... neviem sa proti nemu ubrániť. Ja to neviem... Prosím, povedz aspoň slovo.
Hamlet: Áno.
Antigona: A chceme zomrieť?
Hamlet: (mlčí)
Antigona: Sme predsa takí mladí...
Hamlet: (listuje v Shakespearovej hre Hamlet) Ale Shakespeare nenapísal ani jediný verš, v ktorom by sa dal môj osud zvrátiť. Ja musím zomrieť!
Antigona (listuje v Sofoklovej hre Antigona) Ten istý problém mám aj ja so Sofoklom. Ostáva nám však nádej v režisérovi.
Hamlet: Myslím, že tieto scény z hry nevyškrtne žiadny dramaturg ani režisér.
Antigona: Ale prosím ťa, nebuď taký skeptický. Dá sa predsa povedať, že každý z nás hovorí niečo iné, než ten druhý počuje. Ticho je pravda, ale aj lož.
Hamlet: Problém je v našich autoroch. Náš život naplnili túžbou po pomste a spravodlivosti a našu mladosť pretavili len do skutkov, ktorými tieto ideály napĺňame a keď ich naplníme, tak musíme zomrieť.
Antigona: To sa fakt nikdy nikto nezamyslel nad tým, že možno by sme aj chceli prežiť...
Hamlet: (mlčí)
Antigona: (mlčí)
Antigona: Ale no tak. Zase to ticho.
Hamlet: Niekedy je liečivé.
Antigona: Ale nie v tomto kontexte. Tu je skôr strašidelné.
Hamlet: Napriek tomu, že musíme zomrieť, sme celkom urozprávané postavy.
Antigona: (mlčí)
Hamlet: Teraz mlčíš na znak súhlasu?
Antigona: (mlčí)
Hamlet: No super. Tak aspoň naznač.
Antigona: Počkaj, premýšľam. Inak ale naozaj sme tie naše problémy mohli vyriešiť radšej diskusiou. Prečo to hneď musí byť také radikálne. Prečo hneď smrť?
Hamlet: No, narodili sme sa v zlej dobe. Dnes by sa už tieto problémy snáď dali vyriešiť aj diskusiou. V podstate, istým spôsobom sme nesmrteľní! V knihách žijeme večne. Umierame len v inscenáciách.
Antigona: Máš pravdu. Treba sa tešiť z maličkostí. Tak teda: Mlčať či hovoriť?
Hamlet: Byť či nebyť?
Antigona: Zabiť či nezabiť?
Hamlet: Túto dilemu riešim celé veky.
Antigona: Ach, to som si teda vedela vybrať postavu na dnešný rozhovor.
Hamlet: (mlčí)
Antigona: Ale neurážaj sa!
Hamlet: (mlčí)
Antigona: No tak...
Hamlet: Aspoň vidíš, ako veľmi môžeš slovom ublížiť.
Antigona: Ale vieš čo, celkom som si zlepšila náladu rozhovorom s tebou. Vieš, celé dni som uložená medzi tragédiami a spolu s ostatnými postavami máme depku.
Hamlet: (ironicky) No lebo ja som uložený medzi komédiami...
Antigona: No dobre... Ale predsa len to máš na skok k Pukovi, Falstaffovi či Kataríne.
Hamlet: (ironicky) No lebo s Katarínou si pokecám...
Antigona: (prekvapene) Veď už je skrotená, nie?
Hamlet: To až na konci hry. V policiach kníhkupectva sme však v základných charakteroch, pokiaľ nás niekto nezačne čítať. Zabávame sa najmä vtedy, keď príde niekto, kto si knihu obzerá a začíta sa do jej ľubovoľnej časti. Trvá celý deň, kým sa postava opäť vráti do základného charakteru. Ako to, že to nevieš?
Antigona: Tak môj charakter sa počas hry až tak nezmení.
Hamlet: (mlčí) To je pravda.
Antigona: Podľa mňa je oveľa lepšie hovoriť, ako mlčať. Z mlčania mám strach.
Hamlet: Vidím, že ti náš rozhovor pomohol. Si oveľa šťastnejšia, ako keď sme sa stretli.
Antigona: Aj tebe vidím úsmev na perách.
Hamlet: To nám zas bude trvať, kým sa vrátime k charakterom.
Antigona: No a čo. Stálo to za to. Takže hovoriť a byť, milý Hamlet!