Autor: Viliam Udič, 33 rokov, Bratislava

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Carmen večná, alebo skôr večne pominuteľná?


Uzavretím historickej budovy SND sa repertoár operného súboru eliminoval na tituly hrané v novej budove. Jednou zo „stratených“ inscenácii bola Bizetova Carmen (premiéra 2002, hudobné naštudovanie Dušan Štefánek, réžia Marián Chudovský). Populárne dielo sa však v úvode sezóny 2022/2023 vracia na dosky našej prvej scény v novom hudobnom naštudovaní Kevina Rhodesa a réžii Lubora Cukra,. 

Georges Bizet so svojou Carmen predstavuje opernému publiku spoločnosť s nízkymi pudmi, ale zároveň jedincov ochotných položiť životy za svoje presvedčenie a ideály. Charakterové protipóly postáv, rôznorodosť priestorov, v ktorých jednotlivé dejstvá prebiehajú, a v neposlednom rade Bizetova hudba dráždia nielen dirigentov, ale hlavne režisérov. Tento operný titul môže byť pre nich bohatým inšpiračným zdrojom, ktorým sa Carmen stáva večnou, ale aj večne pominuteľnou. V prípade novej bratislavskej inscenácii sa prikláňam k druhej možnosti. 

Výtvarníkovi Davidovi Janoškovi sa minimalistickou scénografiou nepodarilo dosiahnuť nielen atmosféru Andalúzie (to, samozrejme, nemusí byť prioritou), ale ani zmysluplnosť v súlade s naturalisticky koncipovaným dielom. Práve naopak, prevedenie pôsobilo fádne až jednotvárne – a najmä bez konceptu. Popritom s nezmyselnými kuriozitami, negatívne ovplyvňujúcimi dramatický priebeh opery. Či už to bol duet Micaëly a Dona Josého na námestí v Seville za kuchynským stolom a pri servírovaní polievky, alebo prítomnosť Escamilla počas celého druhého dejstva v krčme u Lillas Pastia. Tento toreador nie je predsa prívržencom pašerákov s neovládateľnými pudmi, ale hrdým a zásadovým mužom, ktorý pevne ide za svojím cieľom. Koncipovanie tejto postavy do podoby neviditeľného Mefistofela je taktiež antirealistickým nedorozumením. Rozhodnutie Dona Josého dezertovať, pripojiť sa k pašerákom a tým poprieť svoje životné zásady, sprevádzané vystrelením trblietok, nebolo ničím iným než gýčovým pokusom senzačne zaujať menej skúsenú časť publika. Rovnakého nezmyselného rodu je inscenovanie pochodu toreadorov v úvode štvrtého dejstva ako večernej módnej prehliadky v uličke hľadiska. Nepríjemne prekvapil aj útok Micaӫly s nožom v ruke na Carmen  v záverečnej scéne. Micaëla, tá milujúca, pokorná a obetavá žena, a s vražednými pudmi? Tomu by neveril ani samotný Bizet, pretože jeho hudba hovorí niečo iné. 

Davida Janoška vo funkcii kostýmového výtvarníka pozná bratislavské publikum už z produkcie Čert a Káča. Voľbou kostýmov pre pašerákov a ženy z tabakovej továrne dal najavo, že nepochopil (alebo nechcel pochopiť) dramatické podhubie Carmen. Inak by nezvolil farebné varianty kostýmov so strihmi pripomínajúcimi kolorit muzikálu Rebelové.  Predsa už samotný dramaturg SND Jozef Červenka v programovom bulletine uvádza, že Carmen je strhujúca hudobná dráma. Nie sme na pôde čohosi senzačného, zábavného, s charakterom šoubiznisu. Máme dočinenia s divadelným žánrom, ktorý má desiť a dojať.

Hudobné naštudovanie novým šéfdirigentom Kevinom Rhodesom je kvalitatívne na míle vzdialené od scénografického prevedenia. Zohraný a znelý orchester publiku predstavil skutočne strhujúcu Bizetovu hudbu. Taktiež zbor pripravený Ladislavom Kaprinayom znel ucelene a na javisku bol skutočne spoľahlivým aparátom. Otázna je voľba jednotlivých temp. Napríklad tempo ouvertúry bolo nadmerne rýchle, čo pôsobilo veľmi uponáhľane. Tým sa nielen eliminoval charakter pochodu toreadorov, ale jednotlivé motívy neboli vyartikulované a precízne, prevažne v plechových nástrojoch. 

Obsadenie dvoch titulných postáv počas prvej premiéry patrilo hosťom. Talianska mezzosopranistka Annunziata Vestri bola Carmen temperamentnou – a to je asi všetko. Jej vokálnemu prejavu chýbal väčší dôraz na farbu hlasu, dynamický kolorit, absentovala sviežosť hlasu vo vyššom registri a hlbšie pochopenie charakteru postavy. Carmen totiž nie je len hlučnou a neskrotnou. Mexický tenorista Luis Chapa ako Don José bol uveriteľným, úprimne milujúcim mužom. So šťavnato znelým hlasom s plnými výškami a zvučnými spodnými tónmi bol príjemným obohatením večera. Trojicu hlavných postáv dopĺňa úprimná, milujúca a pokorná Micaëla. Eva Hornyáková, ktorá má túto postavu dlhodobo v repertoári, ju interpretuje s dôkladnou koncentráciou, čo vedie k farebnému, intonačne korektnému a výrazovo adekvátnemu spievaniu. Csaba Kotlár bol  po speváckej stránke pomerne nevýrazným Escamillom s málo znelou spodnou polohou, i keď vizuálne určite zapôsobil. Svetlým bodom predstavenia bol aj bravúrne zvládnutý kvintet v druhom dejstve, interpretovaný Andreou Vizvári, Denisou Hamarovou,  Annunziatou Vestri, Pavlom Remenárom a Martinom Gyimesim. Speváci sa statočne zmocnili náročného rytmu bez metrických zaváhaní či obchádzania artikulácie textu.

Nie som zástancom „tradično-konzervatívnych“ výkladov operných titulov, ale obľubujem inscenácie s konceptom, ktoré majú pointu a nie sú v nich zahrnuté gýčové prvky s cieľom ohúriť, prípadne vyvolať senzáciu. Hlavným sudcom novej bratislavskej inscenácie  bude čas, ktorý rozhodne, či je táto Carmen večná, alebo sa jej nové naštudovanie stane večne pominuteľným.

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

Partner
projektu

© SC AICT