Derniéra opery Don Carlo v Slovenskom národnom divadle
V predvianočnom období uviedlo Slovenské národné divadlo posledné dve predstavenia opery Don Carlo od svetoznámeho talianskeho hudobného skladateľa Giuseppe Verdiho. Od premiéry inscenácie v réžii Diega de Breu ubehlo päť rokov a derniéra sa konala pod vedením dirigenta Juraja Valčuhu. Svetovo renomovaný slovenský dirigent bol hlavnou ozdobou predstavenia. Vystupujúci sa mohli tešiť veľmi prajnému publiku.
Opera Don Carlo zachytáva dramatický a zložitý ľúbostný príbeh. Zaoberá sa témou lásky, moci, politiky a najmä nezhodou medzi súkromnou a verejnou zodpovednosťou. Postavy bojujú so svojimi vnútornými intímnymi konfliktmi. No Verdiho opera o Donovi Carlovi je aj politicky a cirkevne orientovaná, čo otvára priestor režijným interpretáciám. V tomto prípade sa však inscenátori rozhodli do popredia vysunúť skôr medziľudské vzťahy, zatiaľ čo téma moci sa dostala do úzadia. Videli sme pompéznu operu, v ktorej chýbala aktualizácia, režisérsky osobný vklad a názor. Režijný koncept sa strácal najmä pri scénach so zborom, ktorého členovia pôsobili zmätene a vyvolávali pocit, akoby prebiehala iba nejaká skúška.
Spevácky dominovali mužskí protagonisti, ktorí boli energetickým centrom predstavenia. Veľmi výrazným bol Peter Mikuláš v postave kráľa Filipa II., a to najmä vo veľkom monológu na začiatku tretieho dejstva, ktorý bol vokálne koncentrovaný a emocionálne i herecky silný. Podobne barytonista Daniel Čapkovič v postave Rodriga Posu, pôsobil počas celého predstavenia veľmi sugestívne, jeho herecký výkon a výraz boli najviac uveriteľné. Tlak a vplyv moci narastá s príchodom Veľkého inkvizítora. Hoci je jeho part zástojom v deji pomerne malý, v sugestívnom podaní Jozefa Benciho sa stala táto postava oveľa výraznejšou než postava Dona Carla, v ktorej debutoval Pavol Bršlík. Pomerne veľké sklamanie priniesol výkon poľskej mezzosopranistky, Goshe Kowalinskej v postave princeznej Eboli. Jej spev nebol koncentrovaný, hlas viedla príliš široko najmä vo vyššej polohe, čo sa odrazilo v neštýlových koloratúrach. Celkovo neladila s orchestrom a jej spev bol bez výrazu. V postave Alžbety sa predstavila Jolana Fogašová. Viaceré pasáže naplnila autentickou emóciou, ale jej tón znel miestami priostro a málo kompaktne. V malých partoch pážaťa Tebalda a Anjelského hlasu sa vysokým lyrickým sopránom uviedla Adriana Banásová.
Scénografia bola príliš jednoduchá a minimalistická, čo by nepredstavovalo až taký veľký problém, keby túto prázdnotu naplnili výraznejšie herecko-spevácke akcie. Počas inscenácie sa na obrovské plátno premietali obrazy, ktorými sa tvorcovia snažili znázorniť isté emócie, a to najmä kontrast medzi intímnou a politickou zložkou deja. Projekcie ale nesúviseli s dejom a výsledok bol skôr rušivý. Ďalším nedotiahnutým prvkom scénografie boli visiace obrazy, ktoré boli také maličké, že sa z nich dalo len ťažko odčítať, čo chceli znázorniť alebo čo symbolizovali. Myšlienka tohto zaujímavého prvku sa dostala len k divákom v prvých radoch.
Kulisy, ktorým dominovali veľké schody, boli príliš statické. No keď sa v záverečnej časti scénografia otočila, zvuk odrazu prestal unikať otvorenými bokmi javiska, schody uzavreli priestor a hlasy spevákov zneli oveľa silnejšie a lepšie. Hlavným problémom scénografie a v podstate celej inscenácie bolo to, že scéna išla proti spevákom, proti zvuku a hudbe vo všeobecnosti, preto orchester pôsobil miestami príliš dramaticky. Minimalizmus scénografie teda nebol funkčne využitý, až na jednu výnimku. Počas veľkého monológu Filipa, keď sedel na stoličke a ľutoval sám seba, sa vďaka hereckému výkonu a výrazu Petra Mikuláša vytvorila energia, ktorú by si vyžadovalo celé predstavenie.
Záver Dona Carla je vo všeobecnosti veľmi problematický a tvorcovia tejto inscenácie sa s ním nedokázali vysporiadať. Carlo odchádzal z javiska preč do hmly, čo síce pôsobilo veľmi efektne, no mizanscéna nevyvolala žiadne emócie, ale skôr zmätok, a pointa deja sa stratila. Veľký inkvizítor sa iba zatriasol, Alžbeta ostala smutná a Filip si kľakol. Celkovo sa dá povedať, že príbeh Rodriga strhol na seba pozornosť od akejkoľvek inej sféry v deji, a to najmä vďaka speváckemu výrazu a suverenite Čapkoviča.