Verdiho Don Carlos očami Diega de Brea v Slovenskom národnom divadle
Dňa 19. októbra 2018 mala v Opere Slovenského národného divadla premiéru inscenácia grand opéry Giuseppe Verdiho Don Carlo, inšpirovanej rovnomennou hrou nemeckého dramatika Friedricha Schillera. Libreto pôvodne vzniklo vo francúzskom jazyku, no opera sa od prvej premiéry (1867, Théâtre Impérial de l’Opéra v Paríži) ďalej vyvíjala – existuje sedem viac či menej odlišných verzií. Pôvodná francúzska má päť dejstiev a trvá viac než štyri hodiny. V súčasnosti sa však divadlá prikláňajú k štvordejstvovej milánskej verzii – tú uviedlo aj Slovenské národné divadlo.
Libreto zobrazuje niekoľko silných tém. Príbeh sa odohráva na pozadí vojny medzi Španielskom a Francúzskom, najväčšiu moc má však cirkev. Veľký inkvizítor je ten, ktorý rozhoduje nielen o postavení ľudí v spoločnosti, ale aj o živote a smrti. Ľud trpí vojnou a verí, že ak sa francúzska princezná Alžbeta vydá za španielskeho infanta Dona Carla, nastane mier, tak ako v to dúfala aj ona. Don Carlos je do nej zamilovaný, no za ženu si ju napokon vezme jeho otec. Kráľ Filip II. je krutým a osamelým vládcom. Oporou Dona Carla je jeho priateľ, markíz Rodrigo Posa. On mu navrhne, aby sa pustil Španielsko a ujal sa riešenia politickej situácie vo Flámsku. Tam aspoň nebude myslieť na Alžbetu. Dohodne si s ňou však ešte jedno tajné stretnutie, kde namiesto nej príde princezná Eboli, ktorá je do Carlosa zamilovaná. Z pomsty chce stretnutie oznámiť Filipovi, ktorý je jej tajným milencom. Filip cíti zradu od svojho syna, preto ho chce nechať zabiť. Inkvizítor mu to schváli, no na oplátku vyžaduje smrť markíza Posu, ktorého si kráľ obľúbil. Svoje slová chce vziať späť, ale inkvizítor mu pripomína, že on má hlavné slovo. Najsilnejším vzťahom sa ukáže priateľské puto medzi Rodrigom Posom a Don Carlosom. Markíz za Carlosa položí svoj život.
Hoci má opera hlboký potenciál na viacvrstvové interpretácie, režisér Diego de Brea ho nevyužil. Divák zbytočne hľadal hlbšie spoločensko-historické kontexty, nenašiel ich. Kostýmy Blagoja Micevského boli historizujúco štylizované a nechýbala im operná pompéznosť. Problém však rozhodne nastal pri scénografii, pod ktorú sa podpísali Diego de Brea a Jaroslav Valek. Na javisku sa po celý čas nachádzalo schodisko, ktoré poskytovalo veľa možností, ale vôbec nebolo efektívne využité. Scéna ostala počas celého predstavenia statická, s výnimkou jedného dejstva, keď sa schody otočili do inej polohy. Existujú inscenácie, keď na scéne nemusí byť prítomná ani jedna kulisa a vôbec to neprekáža, nebol to však tento prípad. Ozvláštňujúci prostriedok predstavovalo obdĺžnikové plátno, na ktoré sa premietali rôzne umelecké diela. Niekedy evokovali dejové prostredie, inokedy len umocňovali emóciu výstupu. Možno ak divák diela poznal, sprostredkovali mu aj ďalšiu informáciu, inak mohli pôsobiť ako vnútorne nesúvisiaca galerijná zbierka.
Počas päťročného života inscenácie sa pôvodné obsadenie výrazne obmenilo. V dvoch posledných reprízach sa popri interpretoch z premiérového uvedenia (Peter Mikuláš, Daniel Čapkovič, Jozef Benci, Gustáv Beláček) predstavili aj umelci, ktorí do naštudovania pristúpili v priebehu repríz (Jolana Fogašová), či v ňom iba tentoraz hosťovali (Pavol Bršlík Gosha Kowalinska). Hoci je orchester vždy dôležitou súčasťou, pod vedením medzinárodne renomovaného slovenského dirigenta Juraja Valčuhu bol skutočne výnimočný. Ak diváka vizuálne neupútalo javisko, zážitok mu zaistila orchestrálna jama. Valčuhova koncepcia a zvuk orchestra skutočne vyvolávali zimomriavky a vyrážali dych.
Žiaľ, to sa vo všeobecnosti nedá povedať o vokálnych výkonoch. Najvýraznejším zjavom predstavenia sa stal Rodrigo Posa v podaní Daniela Čapkoviča, ktorého energický barytón zatienil všetky ostatné postavy. Tenorista Pavol Bršlík ako Don Carlo dokázal citlivo vyjadriť emócie trpiaceho muža, ale ostali uviaznuté na hranici medzi javiskom a hľadiskom, jeho výkon bol málo výrazný. Sopranistka Jolana Fogašová sa usilovala zobraziť vnútornú silu jemnej Alžbety, no viac sa sústredila na vonkajší prejav, čo uškodilo vokálnemu prejavu. Postava Eboli presiahla spevácke možnosti mezzosopranistky Goshe Kowalinskej. Veľký monológ kráľa Filipa v podaní Petra Mikuláša síce vyvolal v sále nadšenie, ale pre mňa nie úplne pochopiteľné. Mikuláš áriu odspieval s emočným nasadením, ale samotná emócia ostala zaseknutá na javisku. Nemala som pocit katarzie. Veľký potlesk si vyslúžila tiež ária Veľkého inkvizítora v podaní Jozefa Benciho, ktorého bas v kombinácii s mohutným fyzickým výzorom skutočne evokoval moc. Najväčším faux pas predstavenia bola ženská časť zboru Opery SND. Zboristky viackrát neboli zosúladené, v niektorých prípadoch sa pozabudli v príchode na scénu alebo si dorábali kostým priamo počas spevu.
Derniérová repríza Dona Carla ako celok pôsobila skôr ako koncert jednotlivých operných hviezd, nie ako inscenácia jednej z Verdiho najdramatickejších i najtemnejších opier.