VÝTVARNE ČISTÁ LA TRAVIATA
La traviata je jednou z najznámejších a celosvetovo najuvádzanejších opier Giuseppe Verdiho. Toto krásne dielo, ktoré vlani rozšírilo repertoár Opery SND v podobe novej inscenácie hosťujúceho talianskeho režiséra Roberta Catalana, sa do programu dostalo aj v úvode tejto sezóny.
Inscenácia po vizuálnej stránke pôsobí veľmi čisto, nepreplnene. Nič v nej nie je zbytočné. Všetky javiskové prostriedky slúžia tomu, aby divák pochopil dejové súvislosti, v ktorých sa hrá s metaforickými významami. Napríklad obrazy fragmentov Violettinej tváre, ktoré sa ku koncu spoja v jeden obraz, sú vyjadrením snahy titulnej postavy nájsť seba samú. Je to typ inscenácie, ktorá núti diváka zamýšľať sa nad ňou aj po predstavení.
Na navštívenej repríze sa v titulnej úlohe predstavila Ľubica Vargicová. Part Violetty má v malíčku, v minulosti ho stvárnila mnohokrát. Jej výkon, bohužiaľ, oslabila intonačná približnosť. Páčilo sa mi však jej herecké prevedenie, kde sa preukázala jej profesionalita. Ondrej Šaling sa predstavil ako Alfredo Germont, mladý muž z francúzskeho vidieka, ktorý sa bláznivo zamiloval do Violetty. Jediná vec, ktorá mi chýbala k doplneniu jeho celkového výkonu, bola intenzita hlasu, pretože v porovnaní s ostatnými spevákmi nebol jeho hlas dostatočne zvučný, no napriek tomu bol výsledok chválitebný. Filip Tůma stvárnil postavu Giorgia Germonta, Alfredovho otca. Keďže ide o speváka s činohernými skúsenosťami, na jeho stvárnení mi chýbal podstatne lepší herecký výkon, než by som očakávala od jeho speváckych kolegov. Taktiež som si všimla technické rezervy v speve, ktoré sa prejavovali v tóne nasadenom dozadu.
No i napriek tomu, že bratislavská La traviata nie je vyslovene fenomenálnou inscenáciou, jej návšteva stojí za to.