Krvavá dráma pod Urpínom
Dielo Giuseppe Verdiho je banskobystrickému publiku dobre známe. Z jeho 26 opier tu uviedli až 20 titulov, z toho osem v slovenskej premiére. V roku 2013 dramaturgia zvolila hneď dva opusy – Macbetha a Korzára (koncertné prevedenie). Oba mali premiéru v júni na – medzičasom bohužiaľ zaniknutej – opernej časti Zvolenských hier zámockých. V septembri divadlo otvorilo sezónu druhou premiérou Macbetha (z nej pochádza aj recenzovaný technický záznam) a v októbri sa k nim pridalo ešte multižánrové spracovanie maestrovho života v autorskej inscenácii Dany Dinkovej Verdi. Rok 2013 sa teda na strednom Slovensku niesol v znamení dvojstého výročia narodenia Giuseppe Verdiho.
Režisér Peter Gábor a scénograf Jaroslav Valek preniesli všeobecne známy shakespearovský príbeh do historicky nejasného obdobia. Scéna je tvorená veľkou červenou plochou na pozadí, zrkadlami pripomínajúcimi tie v šatniach umelcov a tribúnou pre zbor, ktorý na starých stoličkách z kina pozoruje tragédiu kráľa Macbetha a jeho ženy. Na skromnom javisku Štátnej opery pôsobia kulisy ako celistvý, pritom dobre rozčlenený priestor s dostatkom miesta pre sólistov i zbor. Prítomnosť zrkadiel dovoľuje divákovi nazerať na dianie na scéne z rôznych uhlov, čo umocňuje dramatický dojem z videného. Kostýmy Kataríny Holkovej sú zmesou štýlov a materiálov. Dominantnú úlohu však hrá tartan – typický pre Škótsko, v ktorom sa dej odohráva. Každá z hlavných postáv získala svoj vzor, čím je jasne zvýraznená a nezaniká na pozadí zboru. Nechýbajú ani typické kráľovské plášte či koruny. Tradičné prvky sa tu miešajú so subkultúrnymi, ako sú farebné pankáčske účesy, kožené bundy či silné gotické líčenie.
Operu naštudoval i dirigoval Marián Vach. Jeho výborná znalosť Verdiho diela dala banskobystrickému Macbethovi naozaj vysokú úroveň. Orchester hral intonačne čisto a aj malý počet hudobníkov dokázal vytvoriť potrebnú dramatickú atmosféru. Jemné nedostatky sa dali zaznamenať v sekcii plechových dychov, čo však zrejme možno pripočítať na vrub nie príliš kvalitnému zvukovému záznamu.
Slávny manželský pár stvárnili Zoltán Vongrey a Katarína Vovková. Zoltán Vongrey prezentoval svoj sýty, dobre vedený barytón v celej jeho kráse. No to, čo sa mu podarilo v speve, hlavne zo začiatku kazil ťažkopádnym hereckým prejavom. Potrebnú iskru uveriteľne krutého a osudovou tragédiou zmietaného kráľa získal jeho Macbeth až v najvypätejších scénach.
Kataríne Vovkovej sa nepodarilo naplniť Verdiho predstavu o vedome „škaredom“ hlase, ktorý by vystihoval charakter (anti)hrdinky. Jasným sopránom nevytvorila ilúziu dramatickej a krvilačnej postavy, akou Lady Macbeth bezpochyby je. Navyše sa v jej výkone vyskytli i technické chyby v podobe prílišného vibrata či distonácie vo vysokej polohe. Naopak, po hereckej stránke podala naozaj presvedčivý výkon. V roli Banca sa so svojím výrazným, zvučným basom predstavil Ivan Zvarík. Z jeho výkonu najmä v scéne so synom vyžarovala úprimnosť osobnej spovede. Michal Hýrošš ako Macduff spolu s Petrom Schneiderom v role Malcolma neboli dostatočne výrazní, ako by sa čakalo v tragédii tohto typu.
Významnú rolu hrá v Macbethovi aj zbor, či už sú to čarodejnice, utečenci alebo vojaci. Technicky dobre ho pripravila zbormajsterka Iveta Popovičová. Pri vytváraní zborových scén sa však tvorcovia nechali uniesť opernými pohybovými klišé, ktoré dnes pôsobia trochu staro, opozerane. No popri strnulom mávaní dvoranov počas známeho „brindisi“ a choreograficky neoriginálnom tanci čarodejníc tu bol i zaujímavý prvok – črepy zrkadiel, z ktorých čarodejnice v prvom dejstve veštili budúcnosť Macbethovi a Bancovi. Symbolika krehkosti skla a ľudského života sa tak niesla celým predstavením. Inscenátorom sa bravúrne podarilo vykresliť tiež neistotu panovníkovej moci cez vetché, akoby z lacných sklíčok pozliepané koruny v napätej scéne veštby, kde sa Macbethovi zjavujú ôsmi králi – Bancovi potomkovia. Nezvyčajne, no možno trochu nejasne bol poňatý pochodujúci birnamský les. Nezasvätený divák si asi ťažko spojil, že čierne plechové prilby s ostňami znázorňujú vojakov maskovaných za stromy.
Macbeth Štátnej opery je inscenáciou jednoduchou, symbolickou, esteticky príťažlivou. V množstve rôznorodých prvkov si to svoje nájde konzervatívne, moderne naladené aj mladšie publikum. No jej najväčšou prednosťou zostáva hudobné naštudovanie dirigenta Mariána Vacha, ktoré svojou presvedčivosťou a virtuozitou oživilo posolstvo veľkej Shakespearovej drámy.