Dilema vzbury alebo prežitia?
Inscenácia opery Giuseppe Verdiho Rigoletto, ktorú naštudoval hosťujúci nemecký tím, je v repertoári Opery SND od roku 2014.
Jedno z najpopulárnejších skladateľových diel má oveľa väčšiu výpovednú hodnotu, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Ak siahneme hlboko do zoznamu Verdiho opier, zistíme, že mnoho z nich sa týka vzťahu otca a dcéry, pričom príbeh sa končí tragicky. Tak je to aj v tomto prípade, keď šašo Rigoletto v závere zaplače nad mŕtvym telom svojej dcéry Gildy. Verdi bol v jednej etape svojho života vystavený tlaku okolia, ktoré jeho partnerku Giuseppinu Strepponiovú označovalo za hriešnicu. V skladateľových operách napísaných v tomto období, vrátane Rigoletta, figurujú hrdinky, ktoré okolie súdi, aj pre ich sexuálne „priestupky“.
Ešte než sa diváci aktuálnej inscenácie v Opere SND pred začiatkom predstavenia ponoria do svojich sedadiel, môžu spozorovať ženu povaľujúcu sa na pohovke na javisku. Zahalená v modrom svetelnom rúchu je nakoniec surovo vhodená do prepadliska na scéne, na čo na tu recenzovanej repríze viacero divákov reagovalo zdeseným zhíknutím. Vzápätí sa na scéne objavuje bujarý zbor mužov s býčími rohmi, symbolizujúcimi erotiku až orgiastickosť dvora Vojvodu z Mantovy.
Scéna, ktorú vytvoril výtvarník Hans Dieter Schaal, je počas celej inscenácie jednoduchá. Nevyskytuje sa tu mnoho kombinovaných výtvarných štýlov. Ide skôr o nekategorizovaný prístup, ktorý je prostý a nenápadný, založený na jednoduchých farbách a nenásilnom zariadení scény. Vybavenie priestoru prekypuje variabilnosťou, keď sa nosné biele steny presúvajú po javisku v závislosti od deja. Efektívne bol taktiež využitý biely obdĺžnikový kváder, ktorého jedna strana smerujúca do špicu pripomínala loďku v prístave. Na správnej intenzite dodával zážitku bohatý svetelný dizajn, ktorý dynamizoval dej, podporoval jeho spád a dotváral jeho atmosféru. Verdiho Rigoletto je sám sebe protikladom. V pozícii šaša zabáva okolie, no sám je vnútorne ustráchaným, trochu zatrpknutým otcom mladej, pôvabnej dcéry, ktorú by najradšej nepustil z domu – osud má s ňou však iné plány. Snaží sa ju ochrániť zo všetkých síl pred vojvodom a jeho kumpánmi, čo je kontraproduktívne, pretože sa v konečnom dôsledku nevedomky zúčastní na jej únose.
Titulnú postavu na recenzovanej repríze stvárnil skvelý barytonista Daniel Čapkovič. Za obdiv stojíeho kontrolované vedenie hlasu a zrelý prejav. Hoci na začiatku predstavenia bola oznámená spevákova indispozícia, s náročnou postavou sa vyrovnal úctyhodným spôsobom. Jeho farebne tmavší hlas zvládal aj najdramatickejšie pasáže, v tých lyrických mal zase odlesky zamatu a nehy. Pri niekoľkých náročných frázach by sa žiadalo niektorý tón podržaťdlhšie, ale vzhľadom na chorobu zvládol svoju úlohu výborne. Dôkazom, že si Čapkovič dobre rozložil sily, bol záverečný duet s Gildou, kde plným tónom vyspieval tragédiu odohrávajúcu sa na javisku.
Barytonista svojím uveriteľným hereckým i speváckym výkonom strhol aj predstaviteľku Gildy, koloratúrnu sopranistku Marianu Sajko, k bravúrnemu výkonu. Speváčkin hlas pôsobil sladko, nežne a súznel so stvárňovanou hrdinkou. Aleš Briscein ako Vojvoda dominoval prierazným, kovovým tenorom, vďaka čomu sa mu podarilo skvele vystihnúť suverénny charakter postavy. Kvality sólistického ansámblu sa ukázali aj v zborových scénach, ktoré boli veľmi vydarené nielen spevácky, ale i tanečne a herecky. Presvedčivo pôsobil aj Sparafucile v podaní skúseného basistu Petra Mikuláša. Jeho hlas autenticky umocňoval charakter postavy nájomného vraha, ktorú stvárňoval. Orchester pod vedením dirigenta Martina Leginusa hral dôsledne a energicky. Správne podržal dramatické momenty v príbehu a zrytmizoval herectvo postáv.
Istou slabinou režijného naštudovania Martina Schülera je herecká zložka. Prvým vyvrcholením záverečného dejstva býva kvarteto Rigoletta, Gildy, Sparafucileho a Maddaleny. Vojvoda flirtuje s Maddalenou a Rigoletto posiela Gildu v prestrojení za muža do bezpečia. Možno práve pre režijnú roztrieštenosť, keď režisér dôsledne neukorigoval prejavy postáv, nevyznelo toto kvarteto presvedčivo. Herectvo niektorých predstaviteľov bolo málo dramatické vo chvíľach, keď si to situácia vyžadovala. Práve to malo za dôsledok, že pri smutných scénach nie na každého mohla prejsťtá správna emócia. Gilda študenta miluje, avšak na jej hereckom prejave to sprvu nie je badateľné. Mariana Sajko spievala a vyznávala sa mu z lásky, no emócie a reč tela u nej stagnovali. Až v treťom dejstve sme mohli zbadať uveriteľné emócie a city k mužovi. Veľmi priamo bola vykreslená scéna, keď sa rozpačitá Gilda objavuje na javisku iba v krátkej nočnej košieľke, čo signalizuje, že bola zneuctená. Čo sa týka Maddaleny v podaní Moniky Fabiánovej, oproti ostatným bola spevácky citeľne slabšia, no herecký výkon v dobrom prevážil ten spevácky.
Nie úplne šťastnou je záverečná scéna, v ktorej režisér zdvojil postavu Gildy. Už zavraždená predstaviteľka dievčiny stojí na javisku zahalená v bielom rúchu a zároveň jej dablérka bezvládne leží vo vreci na javisku pod plačúcim otcom. Tento režijný koncept narušil doznenie silných emócií a geniálnej Verdiho hudby: namiesto mohutnej katarzie prichádza lacná, prvoplánová mizanscéna.
Ani táto nie celkom vydarená inscenácia však nezmarila silný dojem z nádherného príbehu a majstrovskej kompozície opery 19. storočia.