Skip to main content
Autor: Viliam Udič, 32 rokov, Bratislava

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Jenůfa v odtieňoch symbolov


Janáčkova Její pastorkyňa, v medzinárodnom kontexte prevažne uvádzaná pod názvom Jenůfa, je stálou súčasťou dramaturgie európskych operných domov. Teatro Real Madrid v roku 2009 uviedlo staršiu inscenáciu Stéphana Braunschweiga, pôvodne premiérovanú v parížskom Théâtre du Châtelet (1996). Madridské predstavenie je digitálne zaznamenané na DVD a Blue-ray nosičoch. S touto formou záznamu som ako recenzent pracoval.

Atribúty konvenčného vidieckeho prostredia či Janáčkova melodika založená na nápevkoch mluvy (hudobné motívy podmienené melodikou hovorenej reči) oslovujú do dnešných čias nielen auditóriá. Korektné zvládnutie partitúry s bohatým inštrumentálnym koloritom je výzvou ako pre dirigentov, tak aj pre samotných orchestrálnych hráčov a spevákov. Detailná prepracovanosť charakterov postáv v symbióze s Janáčkovou hudbou umožňuje režisérom nápaditým spôsobom odhaľovať obsahové osobitosti diela. Libreto, ktorého autorom je sám skladateľ, bolo inšpirované rovnomennou drámou Gabriely Preissovej.

Francúzsky režisér Stéphane Braunschweig pristúpil k stvárneniu diela minimalistickým spôsobom založeným na efektívnom narábaní so symbolmi. Rozmarín, ktorý dominuje prvému dejstvu ako prvok šťastia (láska Jenůfy a Števu), je v treťom dejstve vyschnutý v úzadí javiska a položený na chrámovej lavici. V kolíske, symbole materinskej lásky (zo strany Jenůfy), sa v priebehu deja zhmotní narušenie dobových náboženských konvencií (zo strany Kostelničky). Tieto diferentné pohľady boli v symbióze s nasvietením javiska: dva svetelné pruhy evokovali cesty smerujúce ku kolíske. Červenému krížu v 3. dejstve, ktorý vyjadroval obeť Kostelničky (čiastočne aj Lacu), predchádzal zavesená červená textília ako vzťahová bariéra medzi Jenůfou a Lacom. Mlyn je nielen symbolom rodiny Buryjovcov, ale režisér s ním účinne narábal ako s prejavom utrpenia a vražedného skutku prítomného už počas ouvertúry.

Elimináciou priameho zobrazenia ľudového prostredia a zároveň dôsledne premyslenou prácou so symbolmi ponúkla režijná koncepcia nielen komplexnejší pohľad na dielo, ale aj priestor pre minuciózne herecké vykreslenie jednotlivých postáv. Števa, ktorého stvárnil rakúsky tenorista Nikolai Schukoff, nebol grobianom bez hraníc, ale jedincom, ktorý nedokáže prevziať zodpovednosť za svoje skutky. Umelecký výkon protagonistu so znelým a mäkko znejúcim tenorom umocnilo aj precízne zvládnutie českého jazyka. Slovenský tenorista Miroslav Dvorský v postave Lacu Buryju vynikol nielen spevácky, ale aj herecky. Dôslednou rečovou dikciou, správnym frázovaním a zmyslom pre rytmiku spievaného textu i plným, kovovým tónom bol prototypom tejto roly. Janáčkov zmysel pre motív a kolorit bol prítomný v interpretácii Kostelničky. Americká sopranistka Debora Polaski sa dispozíciou hlasu so širokým farebným spektrom dokázala prispôsobiť timbru a dynamike jednotlivých nástrojových sekcií znejúcich v orchestri. Polaski bola Kostelničkou autoritatívnou, no so silným emocionálnym nábojom. Amanda Roocroft  (Jenůfa) v herecky uveriteľnej a hlasovo sviežej, dynamicky pestrej kreácii detailne znázornila charakterové pozadie titulnej hrdinky. V jej podaní bola Jenůfa ženou milujúcou, obetavou a hlavne ochotnou začať nový život. 

Teatro Real Orchestra pod taktovkou Ivora Boltona znel ucelene a koncentrovane. Vďaka dôkladne premysleným tempám i dynamicky aj artikulačne oddiferencovaným sekciám nástrojov vynikol motivický kompozičný princíp skladateľa. Úctyhodná bola i rytmická precíznosť speváckych protagonistov, čo pri interpretácii Janáčka ešte stále nie je samozrejmosťou.

Braunschweig svojou režijnou koncepciou ponúkol divákovi ucelený pohľad na charaktery jednotlivých postáv. Operu ukotvenú vo vidieckom prostredí „oslobodil“ od folklórnych nuáns a dôkladne premyslenou symbolikou prehĺbil jej ideovú hodnotu. Otáznikom ostáva záver opery. Idealistické ponímanie odpustenia vychádzajúce aj zo samotnej, priam fanfárovej hudby bolo nahradené racionálnejším princípom „odpustiť, ale nezabudnúť“. Janáček prostredníctvom motívov a symbolov hľadal kompozičný, ale aj etický ideál s výpovednou umeleckou hodnotou. Braunschweigova/BoltonovaJenůfa s kvalitným medzinárodným obsadením sa v mnohých ohľadoch blížila k interpretačnému ideálu stvárnenia Janáčkových princípov – avšak s dojmom nedostatočne naplneného morálneho posolstva.