Janáčkovým osudom bol Osud
Recenzia streamovaného predstavenia.
Zatiaľ čo sa na Slovensku umelecké aktivity z dôvodu lockdownu realizujú v online priestore, operné auditórium v brnianskom Národnom divadle je svedkom jedného dramaturgického a interpretačného triumfu za druhým. V mesiaci október to bol titul Benjamina Brittena Peter Grimes, november patril Gréckym pašiám premiérovaným v rámci festivalu Janáček Brno 2021, a napokon bol 26. a 27. 11. 2021 reprízovaný Janáčkov Osud v réžii Roberta Carsena, ktorého premiéru sa podarilo zrealizovať ešte v predošlom ročníku festivalu (28. 9. 2020). Sobotňajšie predstavenie divadlo zároveň streamovalo prostredníctvom platformy Operavision.
Opera Osud (1904) je inšpiračným zlomom v tvorbe Leoša Janáčka. Naturalistické prvky, folklórne tendencie či vnútorná dráma postáv prítomné v Její pastorkyni v Osude absentujú. Autor sa inšpiroval mestskou, priam bohémskou spoločnosťou kúpeľov Luhačovice. Námetom pre libreto opery sa stal autobiografický príbeh Kamily Urválkovej (v opere Míla Válková). Príklon skladateľa k nápevkom mluvy a dejovej retrospektíve do minulosti je aj v tomto titule poznateľný.
Práve na základe Janáčkovho časového horizontu režisér Carsen zdvojuje titulnú rolu (skladateľ Živný starší a mladší). Opera sa neodohráva v minulosti s dejovým vývojom do prítomnosti – východiskom pre réžiu sa stala reminiscencia hlavného protagonistu na minulosť. Preto sa celá produkcia realizuje na scéne, ktorá je koncipovaná ako koncertná sála konzervatória s dominanciou pódia s klavírom. Pódium je miestom, kde sa spečatí osud každého diela. Janáček sa premiéry svojho operného Osudu nedožil, rovnako hlavná postava diela v javiskovom priestore zomiera. Žeby bol v titulnej postave stelesnený samotný Janáček, ktorého osudom sa stal nedokončený Osud?
Titulná dvojrola bola obsadená Enricom Casarim (Živný ml.) a Philipom Sheffieldom (Živný st.). Počas prvého a druhého dejstva dominuje na scéne postava Živného mladšieho, opera vrcholí monológom Živného staršieho v treťom dejstve. Obidva tenorové party s dramatickým nábojom sú nepochybne náročným interpretačným orieškom. Casari ho zvládol bez výrazných nedostatkov, no u Sheffielda bola znelosť hlasu a artikulačná precíznosť miestami „podlomená“ ostrými a nepríjemne znejúcimi vysokými tónmi. Taktiež zvládnutie českého jazyka vo vokálnom prejave je pre britského tenoristu stále výzvou.
Sopránovú postavu Míly Válkovej stvárnila Alžběta Poláčková, ktorej vo všetkých polohách príjemne znejúci soprán so suverénnou eleváciou vysokých tónov prispel k adekvátnemu stvárneniu milujúcej matky Živného syna, Míly. Neraz som mal pocit, akoby som sledoval utrápenú, ale odhodlanú Jenůfu. Aj viedenská rodáčka Natascha Petrinska ako Mílina matka vložila do naštudovania jasný, bez nadmerného vibráta znejúci mezzosoprán. Obe ženské protagonistky tak suverénnym vokálnym i dramatickým prejavom obohatili „renesanciu“ takmer zabudnutého Osudu.
Leoš Janáček je nielen pre operné publikum ikonickou osobou brnianskych dejín. Opera ND s repertoárovým zázemím jeho titulov a tunajší súbor i dirigenti jednoducho Janáčkovi rozumejú. Bolo to zrejmé aj z hudobného naštudovania šéfdirigenta Marka Ivanovića, ktorého precízna práca viedla popri inom ku kompaktnému zneniu ansámblov s dôrazom na detaily. Motivická drobnokresba partitúry, precízna rytmická deklamácia vokálnej zložky či zvukový kolorit sú kľúčovými atribútmi pre interpretáciu diel Leoša Janáčka a neabsentovali ani v naštudovaní Osudu.
Opera ND Brno sa aj napriek ťažkým časom snaží o pestrú dramaturgiu. Ani počas lockdownov nestratila kontakt so svojím publikom. Za zmienku stoja napríklad krátke videá s názvom Krok za oponu, v ktorých dramaturgička Patrícia Částková sprevádzala divákov tajomstvami vybraných operných titulov. Jednoducho povedané, kultúra na druhej strane rieky Moravy sa snaží vychovávať svoje publikum. O to viac zamrzí, že podobné tendencie nie sú do dnešných dní prítomné v Opere SND. A na margo Janáčka nám ostáva len dúfať, že ignorácia jeho operného diela nie je pre našu prvú scénu osudom.