V každém tvoru jiskra Boží, Gospodi pomiluj
Na prvý pohľad ideovo i druhovo nezlučiteľné kompozície Leoše Janáčka, opera Z mŕtveho domus naturalistickým idiómom okoreneným tragikou postáv a Glagolská omša v staroslovienčine ako svedectvo pokánia hriešnika, pokorne prosiaceho o odpustenie, sa v réžii Jiřího Heřmana a hudobnom naštudovaní Jakuba Hrůšu spojili do účinného, súrodého celku v inscenácii, ktorou Janáčkova opera Národného divadla v Brne 2. novembra otvorila ôsmy ročník festivalu Janáček Brno. O osobitosti tejto korelácie malo publikum možnosť presvedčiť sa aj 6. novembra na druhej repríze, ktorú reflektuje táto recenzia.
Dramaturgickej syntéze oboch diel, aspoň podľa slov dirigenta Hrůšu, nepredchádzali zdĺhavé muzikologické diskusie. Nápad vyplynul z úvahy spojiť pomerne krátky operný titul s inou kompozíciou. Kombináciu Janáčkovej špecifickej originality s rukopisom niektorého z ďalších súdobých skladateľov tvorcovia zamietli, za účinnejšie a efektívnejšie riešenie považovali práve spojenie Janáčka s Janáčkom.
Javiskovou symbolikou, svetskou či náboženskou, docielil režisér Heřman ideovú kontinuitu skladateľových kompozícií z posledného tvorivého obdobia. Dominantným vizuálnym prvkom v inscenovaní oboch diel je ukrižovaný Kristus ako symbol utrpenia, bolesti, poníženia, osočovania, ale hlavne obety. Nie každý odsúdenec sibírskeho gulagu je vrahom a vyvrheľom. Viacerí z nich sú len obeťami nešťastného životného okamžiku či politického systému. Drevené piliere – produkt nútených prác pri brehoch rieky Irtyša – variujú tvorcovia do symboliky ťarchy osudu, ktorú si každý väzeň musí niesť sám, reťaze sú zase elementmi zviazanosti hriechom, z ktorého niet úniku.
Spomínané symboly použité v Mŕtvom dome sú súčasťou koncepcie aj v Glagolskej omši, ktorá sa vinie od ľútostného zvolania „Gospodi pomiluj“ cez priam anjelský chválospev a vyznanie viery s textom „ za nás bol aj ukrižovaný, umučený a pochovaný“, keď sa na scéne opätovne objavujú symboly bolesti a trestu (zvuk tympan, drevené piliere, reťaze), až po návrat subtílneho charakteru hudby v Agnus Dei. Tragický koniec príbehu z gulagu sa tak vďaka jednotnému hudobno-režijnému prístupu stáva v Glagolskej omši začiatkom života večného.
Interpretácia Janáčkových vokálnych partov sa primárne zameriava na zrozumiteľnú artikuláciu spievaných textov, kde má každá interpunkcia a diakritika svoje opodstatnenie. S týmto aspektom sa najlepšie vysporiadal slovenský tenorista Peter Berger, ktorý rolu Suratova poňal zvukovo sýto, herecky uveriteľne a artikulačne zrozumiteľne. Rovnako v Glagolskej omši bol spoľahlivým partnerom zboru a orchestru. Slovenský barytonista Pavol Kubáň v monodráme Šiškova v 3. dejstve taktiež zanechal solídny umelecký dojem, avšak ideálnemu stvárneniu monológu, v ktorom hrdina zastupuje viacero postáv, chýbala výraznejšia hlasová diferenciácia. Barytón Romana Hozu v postave politického väzňa Gorjančikova znel sviežo a poradil si aj s hutným orchestrálnym aparátom, v postave Placmajora suverénne zúročil svoje herecké i spevácke skúsenosti basista Jan Šťáva. V postave Luku, ktorého stvárnil tenorista Gianluca Zampieri. bola citeľná nedostatočná artikulácia i pohltenie spevu zvukom orchestra. Nezrozumiteľnosť, priam neidentifikovateľnosť spievaného textu hendikepovala spevácky prejav Eduarda Martyniuka v postave Šapkina. Rovnako výkon mezzosopranistky Jarmily Balážovej v postave mladého Aljeju poznačila slabšia zrozumiteľnosť dikcie. V chválospeve Sláva v Glagolskej omši sa zaskvel podmanivý soprán Kateřiny Kněžíkovej.
Autorom dramaturgickej idey i hudobného naštudovania je český dirigent-svetobežník Jakub Hrůša, ktorý bude od sezóny 2025/2026 zastávať funkciu hudobného riaditeľa londýnskeho Royal Opera House. Orchester pod jeho taktovkou predviedol bravúrny výkon: dynamický, náladovo bohatý diapazón postupoval od hĺbavej, bolestivej tragiky až po exponované fanfáry. Spoľahlivým aparátom bol aj vynikajúco pripravený zbor (zbormajstri Martin Buchta, Pavel Koňárek), tvoriaci s orchestrom priam magický homogénny celok.
Janáčkov posledný operný titul som mal možnosť po prvýkrát počuť v SND, v rámci hosťovania Opery Národného divadla Praha na festivale Eurokontext 2016. Vtedajšia režijná koncepcia Daniela Špinara sa opierala o realistickú kreáciu vzťahov medzi väzňami, ktoré pomerne často nadobúdali aj intímne rozmery. Naproti tomu, brnianske prevedenie prekvapuje duchovným pozadím a tiež exponovaním ženského elementu v podobe dokomponovaných, pantomimicko-činoherných postáv. Práve žena je v životoch väzňov terčom, sprostredkovateľom a v prípade Gorjančikova i záchrancom osudu. Heřmanova idea v súlade so scénografiou Tomáša Rusína dáva nádej na spásu nielen Gorjančikovovi, ale všetkým odsúdencom.
Janáček svojím posledným operným titulom pootvára bránu do najhlbších miest ľudskej duše. Neidealizuje, nekomentuje, nesúdi, ale pokorne prosí „Gospodi pomiluj“ – pretože, ako dosvedčuje v opere Z mŕtveho domu – „v každém tvoru, jiskra Boží“. Festival Janáček Brno 2022 ponúkol experiment, ktorý si divákov môže i nemusí získať. Isté však je, že inscenačný tím odvážnym dramaturgickým nápadom aj autentickou umeleckou zaangažovanosťou pri jeho realizácii splodil hudobno-dramatickú lahôdku, ktorá sa zapíše nielen do dejín festivalu, ale aj českej opernej dramaturgie.