ZHUDOBNENÝ FLÁM EXTRAVAGANCIE
Komediálna operetná revue maďarského hudobného skladateľa a dirigenta Paula Abrahama Ples v hoteli Savoy by sa dala opísať aj jedným slovom – pestrosť. Prejavuje sa nielen vo využití viacerých hudobno-tanečných druhov a žánrov (od európskeho jazzu cez maďarský čardáš až po latinsko-americké tanečné rytmy), ale aj v multikultúrnom charaktere postáv. Tie sa do seba v nejednom prípade napokon zamilujú (napríklad Američanka Daisy a Turek Mustafa), čím môžu diváka nepriamo poučovať o nadčasovom spoločenskom probléme – potrebe väčšej tolerancie voči iným kultúram.
Ples v hoteli Savoy má však aj tienisté stránky. Ako to spresňuje bulletin k inscenácii, Abrahamov zábavný titul síce žal úspechy hneď od svojej premiéry v decembri 1932, no len necelý mesiac. Začiatkom nasledujúceho roka sa totiž k moci dostal Adolf Hitler a rozšafné hudobno-dramatické dielo dostalo zákaz uvádzania v celom Nemecku, Paul Abraham ako židovský umelec bol dotlačený k deportácii.
Možno aj pre svoju temnú minulosť sa titul na doskách pražskej Štátnej opery objavuje až po osemdesiatich deviatich rokoch, v réžii slovenského režiséra Martina Čičváka. Ples v hoteli Savoy je zároveň súčasťou medzinárodného hudobného a kultúrneho projektu Česka a Nemecka s názvom Musica non grata, ktorého zámerom je oživiť a uctiť si odkaz autorov prenasledovaných fašistickým režimom.
Čičvákova inscenácia sa vyznačuje nápaditými scénickými premenami (scéna Hans Hoffer), ktoré popri dynamickosti deja umocňujú aj atmosféru meniaceho sa časopriestoru. Ako príklad možno uviesť nadrozmerný rotujúci valec striebornej farby. Z jednej strany predstavuje dekoratívnu stenu interiéru, z druhej strany exteriér s pripevnenou konštrukciou schodov na dome ústredných protagonistov, manželov de Faublasových. Schody valca sú zároveň využité na príchody a odchody postáv, ako aj na niektoré ich tanečné výstupy, čo ešte viac podčiarkuje flexibilitu i efektivitu tohto scénického riešenia.
Ples by nebol tým pravým plesom bez pestrofarebnej kostýmovej zložky (Georges Vafias), ktorú v tomto prípade charakterizujú nielen rozlične dúhové odtiene šiat a oblekov, ale i kontroverzné zvieracie vzory a odvážne krátke strihy ženských sukní. Niektoré z dám mali namiesto klasických plesových rób vkusné nohavicové kostýmy, v ktorých dokázali pôsobiť rovnako elegantne a pritom temperamentne žensky.
Posolstvo deja Plesu v hoteli Savoy spočíva v previerke vernosti čerstvých mladomanželov Aristida a Madeleine, ktorá je ohrozená prítomnosťou bývalej markízovej milenky, Tangolity. Z tejto skúšky, ako to v propagačnom videu k inscenácii opisuje aj režisér Čičvák, vo výsledku vzíde iniciačná cesta feminizmu markízovej manželky. Madeleine totiž nielenže nemá strach zúčastniť sa plesu v inkognito podobe (klobúk s dlhými pierkami pred tvárou), aby tak diskrétne kontrolovala správanie svojho manžela. Má aj guráž predstierať neveru, aby sa tak pomstila Aristidovi za jeho flirtovanie s Tangolitou, ktoré viedlo, aj keď napokon nevyústilo, k intímnemu pomeru. Akákoľvek porážka ženskej hodnoty je pre Madeleine neprijateľná, pretože si ju za dovtedajšiu vernosť k Aristidovi nezaslúžila. A hoci sa nakoniec všetko vysvetlí a končí šťastne, vnímanie deja z optiky dvoch ženských protipólov – romantickej Madeleine a horkokrvnej Tangolity – dodáva príbehu pútavý dramatický ráz. Škoda len, že Paul Abraham nezaradil do deja aj vyvrcholenie ich stupňujúcej sa rivality, ktorá by ho ešte väčšmi okorenila a zdynamizovala.
Jemnosť a eleganciu Madeleine zdôrazňovali nielen jej farebne i strihovo hravé spoločenské šaty, ale predovšetkým herecký, gestický i spevácky prejav jej predstaviteľky, sopranistky Vandy Šípovej. Pri slovnom prejave zväčša udržiavala neutrálny tón, čím postave dodávala aj istú dávku nadhľadu. Našťastie nemala tendenciu skĺzavať do zbytočne infantilných polôh, ako sa to niekedy herečkám pri krehkých ženských hrdinkách stáva. Rovnako jej gestá sprevádzajúce slovný prejav boli prirodzené, bez zbytočnej teatrálnosti. Tým sa Šípovej Madeleine podarilo zachovať si dôstojnosť a dokázať, že na seba nepotrebuje pútať prehnanú pozornosť. Podstatnejšia bohatosť pramenila z jej vnútra.
Náznak Madeleininho temperamentu preukázala Vanda Šípová až vo vokálnych sólach. Prirodzene ich obohatila aj o obradnejšie gestá, i tie však vykonávala so značnou dávkou citu. Ako príklad možno uviesť koncentrovaný pohyb rúk vo vzduchu, akoby maľovala text piesne, čo jej pomáhalo jeho pointu ešte emotívnejšie uchopiť a väčšmi tak zapôsobiť na diváka. Obzvlášť zmyslovú atmosféru navodzuje aj jej šansón „Čo žena získa, keď je verná“, vyjadrujúci nielen úprimnú spoveď oddanej ženy, ale i sklamanie z toho, že od mužov sa vernosť jednej partnerke vlastne vôbec nevyžaduje. Myšlienky tejto piesne sú nielen umelecky pôsobivé, ale i nadčasové.
Osviežujúco provokatívnym kontrastom ku krehkej Madeleine je argentínska tanečnica Tangolita. Jej predstaviteľka Angela Nwagbo pôsobila exoticky nielen pre tmavú pleť, tento dojem podporovali aj jej živelné tanečné pohyby v krátkej trblietavej sukni so strapcami na latinsko-americké melódie. La Tangolita má v sebe – vzhľadom k postu (bývalej) milenky – aj čosi prefíkaného, čo bolo čitateľné z herečkiných ťahavých krokov, pôsobiacich dojmom zakrádania sa po scéne. Podobne ako Vanda Šípová, aj Angela Nwagbo si dokázala zachovať hlasovú prirodzenosť. Neskĺzavala do afektu ani počas flirtovania s Aristidom, vďaka čomu situácia pôsobila uveriteľnejším a zároveň hriešne dráždivým dojmom.
Slovenský barytonista Csaba Kotlár dokázal umne vystihnúť dvojpólnosť Aristidovho charakteru. V úvodných scénach s Madeleine sa javil ako zodpovedný a milujúci manžel, pristupujúci k svojej žene s maximálnou úctou, až rešpektom. Aj keď Madeleine držal v náručí, situácia napriek úzkemu kontaktu naďalej pôsobila dojmom krehkosti. Kontaktné prejavy lásky boli medzi nimi pomerne skromné, čo mohlo skryto odkazovať aj na blížiace sa napätie nasledujúceho deja. Bláznivý ples totiž Aristida zaraz premieňa na Dona Juana, nebojácneho osloviť nejednu neznámu ženu, vrátane Tangolity. Kotlárov Aristide sa stal omnoho entuziastickejším, jeho gestá boli živelné, držanie tela uvoľnené, slovný prejav zvučnejší a otvorenejší. No hoci sa Aristide ocitá len krôčik od nevery s Tangolitou, svoju manželku napokon podviesť nedokáže. Prepadne ho totiž strach z toho, čo práve robí ona. Preto nakoniec volí telefonát Madeleine pred vášnivými bozkami s Tangolitou. Zodpovednosť ustupuje chvíľkovej slasti – tento čin nakoniec dotvára Aristida na skutočného muža.
Pražská inscenácia operety Ples v hoteli Savoy je zhudobneným flámom extravagancie. Divák za jeden večer zažije obdivuhodný mix rozličných hudobných žánrov i tancov a môže sa kochať nielen kostýmovou, ale tiež národnostnou pestrofarebnosťou. Práve ona robí z tejto inscenácie aj akúsi sociálno-politickú sondu do duší ľudí s predsudkami.
Recenziu si môžete vypočuť v rozhlasovom spracovaní, ktoré bolo odvysielané v premiére 2. 3. 2023 na Rádiu Devín:
https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika/318912/recenzia-operety-ples-v-hotely-savoy