VINY HLINY
Ako ďaleko sa nechám zatlačiť,
kým poviem dosť?
Tento život predsa len neprináša radosť.
Ani mne, ani … komu vlastne?
Nepriateľ štátu je nepriateľom mojím,
priateľ štátu je priateľom mojím.
Tohto priateľu sa najviac ja bojím.
Hranice sú iba kriedou načmárané svety,
na hrob pokladané kvety.
Ja pôjdem až na kraj sveta,
otočiť sa mi už nedá.
Príliš veľa stavil som na výdrž tela.
Štát, srdce, povinnosť, česť
je pre mňa to isté.
Jednoduchá matika, iste.
Ale na mojich citoch jednoduché nič nie je.
Každá kvapka potu, každý chlp a vráska na mojom tele je usvedčená vo viere,
že za to čo robím, je pre mňa miesto v nebi zaručene isté.
Až ti z toho srdce stisne a nevoľnosť ti nervy láska...
Štátu slúžiť sa patrí!
Štát je rodina, ktorá ťa nesúdi,
no iba, ak jej nosíš obete a nezostane lačná.
Lebo potom pozor, pozor!
Prsty si nenechávaj mimo dozor,
lebo ti z nich odbudne.
Hups! Tak to predsa dopadne,
keď nekŕmiš svoj štát.
On vábi a trávi,
ale on sa nepoddá.
Ruku nepodá,
vlastných zapredá.
Hovorí sa „Darovanému koňovi na zuby nepozeraj.“
Buď rád za to, čo máš!
Na tvoj štát sa predsa nenahneváš!
Koľko kabátov, ale dostanem na rováš, kým poviem dosť?
No nie si rád za všetky, čo máš?
To predsa v živote neschováš!!
Neváhaj, neváhaj synu!
Inak ti Boh neodpustí tvoju vinu.
Zatni zuby a buď chlap!
Nepáraj sa s tým, inak ti neodpustím
činy vykonané rukou fantómovou,
ktoré si sa nesnažil zmyť svätenou vodou.
Na dvoch stoličkách sedieť sa nedá.
Na to dve osoby treba.
Jedna silná, schopná, ženu teda treba!
A druhú tichú, mdlú, nevýraznú.
Na to treba dať osobu bezobsažnú,
tak na tú druhú ponúkol som sám seba.
Vidieť niečo čo tam nie je,
Veriť v niečo v slepej viere?
To teraz štátu treba.
Inak je ti beda!!
Klamlivá viera zuby zviera
okolo krku svojej koristi
A ja nedokážem otvoriť oči, keď bieda môjho ja pľuje mi do tváre a realitu zlieva
Čo sa mi to v hrudi poneviera?
Had? Oheň? Bieda?
Čo mi to žalúdok stíska?
Nepozeraj sa príliš zblízka!!!!
Lebo by sa ti mohlo zazdať že na teba niekto iný zíza
Neverný, špinavý, podlý, padavka prvotriedna.
Štátu sa predsa neodmieta.
Špičky spolu, ruka hore,
Predsa len je to o tej vode,
čo je hustejšia ako krv.
Čo tebe prúdi v žilách?
Alkohol, nevera, obrazy klamlivé,
myšlienky, čo sú v kostole hanlivé.
Cirkev a viera je to isté.
Neboj sa synak, ona neuhryzne!
Nechty má špinavé
A, čo to, hlina je?
Nie, nie, hlina to nie je. Krv pod nimi ukrýva!
Čiernu, zaschnutú, zhnitú
Z takejto neresti ťažké oslobodiť sa je.
Takáto neresť ti v celku dušu vysaje.
Ale „synak“, hlavu vešať netreba,
Otče náš, panna Mária to je všetko čo je potreba
na odpustenie hriechov.
No sľúbiť musíš vieru nášmu pánovi.
My sme jeho, on je náš!
A teraz päťkrát Otčenáš!
Ó, náš pán je s nami.
Ten, čo všetko počuje, ten čo všetko vidí.
Náš milý Duce vie,
že aj on má nechty plné hliny.
Všetko dobre dopadne.
Viem to.
Povedali mi to.
No keď tónina opadne a v hrdle straka hlavu zodvihne,
nebude to spása, ale iba lacná fráza, čo ti opätuje pohľad,
ktorá bude čakať na tvoj pomalý rozklad.
„Neboj sa všetko dobré bude!“
No čo, keď aj posledná opona padne?
Čo bude potom?
Kto zo mňa bude?
Aký tvar moja tvár nadobudne?
Čo už len tebe v živote chýba?
Peniaze? Žena? Postavenie?
Nie, tebe NIČ nechýba!
Tak čo ti to tá tvoja hlúpa hruď ukrýva?!
A prečo sa tvoja tvár na ruku, ktorá ťa kŕmi tak podozrivo díva?
Cítim niečo slizké, nedobré...
Och nuž čo, neschopnosť na mňa z jeho očí zíza,
a tá ruka, ani zbraň by nevedela udržať.
Na čo by mi bol vlk, ktorý sa dá baránkami ľahko roztrhať?
Och nuž čo, z jeho bytia už som celkom sýta.
Štátu slúžiť sa patrí,
Neslúžiť, to robia len lotri.
Stískať ľavú a pravou skrývať spúšť, kde oko nevidí.
Za chrbtom ju skrývať a pod fúzy sa dívať
na med na jazyku, čo ti sused závidí.
To je cítiť zradou.
Zradou?
Nie nie, zradou nie ale hnilou pravdou,
čo vo mne semienko zasadilo,
Semienko vzbury, čo sa vo mne búri.
Semienko vzbury, čo vo mne žije.
Semienko vzbury, s ktorým moje srdce bije.
No moja duša padla ako prvá obeť nášho pána,
Ako mŕtvy list počas tichého, jesenného rána.
A moje semienko? Moja vzbura?
Čo sa s nimi stalo? Kde sú?
Kto ich má?
Veď za tieto veci sa podrezáva.
Nuž, bohužiaľ, musel som ich zanechať v rukách iného renegáta...