Pozdrav zo záhrobia

Autor: Daniel Ševčík, 18 rokov, Trenčín

Osobne nie som zástancom „ľahšej“ zábavy, či už ide o film, knihy, alebo divadlo. Podobný názor mám aj na sitkomy. Naopak, som veľmi rád, ak sa mi naskytne príležitosť vidieť v tejto kategórii aj niečo kvalitné.

Keď si predstavím hrob L. N. Tolstoja, prichádza mi na um myšlienka, či výzor miesta posledného odpočinku môže niečo povedať o veľkosti a význame človeka. Videl som hroby mnohých osobností. Či už to bola parížska invalidovňa, pražský Vyšehrad alebo kráľovské mauzóleum v dánskom Roskilde... Všade bolo cítiť zvláštnu pietnu atmosféru podčiarknutú honosnosťou priestoru či výzdoby náhrobkov. No aj tá malá mohyla v Jasnej Poľane, zarastená trávou, je vo svojej podstate rovnako dôstojná ako zlatom preplnené pomníky. Nachádza sa na mieste, ktoré mal veľký prozaik rád a určite ho vystihuje viac než nemá monumentálnosť mramoru. Na druhej strane, vo svojej skromnosti je dôstojnejšia než niektoré hroby našich najvýznamnejších dejateľov na Národnom cintoríne v Martine. Tolstého mohyla a jej okolie sú vždy pokosené, plné kvetov. U nás si možno v deň výročia a celý rok nikto ani nespomenie.

Pred vzhliadnutím záznamu predstavenia „www.narodnycintorin.sk“ som sa mysľou premiestnil do Martina. Veď Národný cintorín = Martin. To je prvá asociácia, ktorá sa mi vytvorila. V centre Turca som bol veľakrát a moje kroky ma vždy priviedli k niektorému z miest, ktoré majú v svojom názve slovo „národný“. Ak smie niečo nosiť taký hrdý názov (Národný cintorín, Národná knižnica, Národné múzeum atď.), mala by sa táto hrdosť odraziť i v našich pocitoch pri pohľade na ne. U väčšiny Slovákov sa tak zrejme nestane. U časti áno, ale až keď si niekde v podvedomí vybaví podtext a všetky súvislosti spojené s týmito miestami. Je tu však i časť ľudí, ktorým je to úprimne jedno. A mne je ich úprimne ľúto. Ale zároveň ich chápem. Dnes sa týmto významným miestam nevenuje veľká pozornosť, a ak si k nim človek nevytvorí pozitívny vzťah v mladom veku, povinnosti, ktoré prídu časom, mu to už len zriedka dovolia. A práve pre týchto ľudí, ktorí by možno aj chceli, je tu päťdielna inscenácia Slovenského komorného divadla v Martine – „www.narodnycintorin.sk“. Znie to trochu pochmúrne až morbídne, no podtitul „divadelný sitkom“ nás zaraz naladí na inú nôtu.

Na začiatku je smelý plán: „Postavme diaľnicu!“. Už nemôžu nič povedať, je im to jedno. Ale naozaj? Čo ak niekde tam žije tá najlepšia spoločnosť, akú náš národ splodil? Osobnosti, o ktorých sa píše v knihách. Ľudia, ktorí sú nám aj dnes bližší, než by sme si chceli pripustiť. A jeden pes. Ten je tam len náhodou. Alebo aj nie. Veď presvedčte sa sami a samé. A keď pôjdete okolo, zastavte sa na slovíčko k Aničke Jurkovičovej, alebo na pohárik s Divným Jankom. A potom, okľukou okolo tých všetkých „národných“, (na druhý pohárik) do divadla.

Partnerské divadlá:

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

© 2022 SC AICT