DIALÓG DCÉRY A MAMY – pocity a dojmy z videného predstavenia inscenácie Guľôčka a iné príbehy z vlaku do Calais
Ako súčasťou 6. ročníka online projektu Slovenského centra medzinárdnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT) SMARTheatre sme sa ja (Alžbeta Chadimová) a moja mama išli v nedeľu 19. októbra 2025 pozrieť spolu s ďalšími účastníkmi projektu a našimi lektormi Zuzanou Spodniakovou a Milanom Spodniakom, ktorú sú zároveň aj učiteľmi na našej ZUŠ, do Činohry SND na predstavenie inscenácie Guľôčka a iné príbehy z vlaku do Calais. Následne sa každá z nás opýtala tej druhej tri otázky na dojmy z inscenácie a jej deja.
Mamine otázky pre Betku:Otázka č. 1
O čom bola pre teba hra/inscenácia?
Betka: Pre mňa tá hra, čo sa mi na nej akoby aj páčilo bolo to prepojenie všetkých príbehov. Lebo veľakrát, vo viacerých inscenáciách, je to o jednej postave a vlastne ako sa všetko točí okolo tej jednej postavy. Tak v tejto inscenácii mi to prišlo veľmi dobré, že to prepojilo naozaj viacero životov a že každý mal vlastne rôzne dôvody buď aby sa dostal do toho Calais alebo odišiel odtiaľ odkiaľ chcel, naozaj sa to snažilo prepojiť životy tých ostatných ľudí a nie len ukázať jedného človeka alebo jednu skupinu ľudí a ako sa všetko točí okolo nich.
Mama: Čiže tie osobné príbehy, osobné osudy
Betka: Áno. A že to bolo prepojené. A že každý mal svoj vlastný život.
Mama: A že každý mal aj svoj vlastný cieľ, kvôli ktorému cestoval.
Betka: Kvôli ktorému buď cestoval preč alebo išiel priamo do toho Calais
Otázka č. 2
Čo by si robila ty keby si bola v koži Guľôčky keď ju vyzvali spolucestujúci aby išla za Pruským dôstojníkom? (Na postavu Guľôčky bl na ňu vyvinutý tlak, ide o zlomový moment kde sú v hre osudy viacerých ľudí vo vlaku)
Betka: Úprimne, neviem odpovedať, že akoby som sa správala lebo nie som ona, ja si myslím, že to čo ona urobila bolo veľmi správne. Vlastne to, že ona si stála za svojim a to že za ním nešla. V určitom bode je dôležité myslieť na seba a ja si aj myslím, že ona sa v tomto zachovala naozaj veľmi správne. A ja by som sa dúfam, v tom zachovala naozaj nejako rovnako ako ona lebo, áno, rozumela by som, že prečo by tí ľudia po mne chceli aby som ich “zachránila”. Ale aj keby hocičo, jednoducho by som sa snažila zachrániť seba. Je to ako v lietadle keď letušky hovoria, že najprv dajte záchrannú masku sebe až potom asistuje iným, najprv by som riešila seba, lebo ja by som si nenechala zničiť život len preto aby som ho zachránila niekomu inému, koho vlastne vôbec nepoznám.
Otázka č. 3
Ako si to prežívala a čo si cítila keď si zistila že Constance sa stratila a že nie je vo
vlaku keď sa pohol do Calais?
Betka: Tak jedna z tých vecí bolo, to že ja už som zo začiatku tak trochu vlastne predvídala, že ona v tom vlaku nebude.
Mama: Tušila si to?
Betka: Áno, ja som to tušila, mne to bolo celkom jasné, to vôbec netvrdím, že to je zlé, možno to niekto naozaj nečakal, pre mňa to bolo trochu viacej jasné. Samozrejme keď som sa to dozvedela, alebo keď sa stalo, z pohľadu diváka tak som bola zhrozená lebo vlastne nikto reálne nevedel čo s ňou ten Pruský dôstojník urobí, že či ju zabije alebo či ju dajme tomu nejako znásilní a potom ju zabije alebo či ju znásilní a potom ju vychová alebo či ju iba vychová alebo či ju „iba“ znásilní a nechá tak, že naozaj to bolo také srdcelomné, ak by som to tak mohla povedať aj také strašne nepríjemné, lebo zároveň, no vieme, že sa s ňou asi tá rodina nikdy už neuvidí ale zároveň my reálne nevieme čo sa jej stalo alebo čo sa jej teda stane takže to bola podľa mňa veľmi nepríjemná situácia.
Mama: Asi aj taký pocit bezmocnosti...a straty
Betka: A symbolom stratenia neviny...
Mama: A že sa stala obeťou v podstate...
Betka: Mne sa aj zdalo že to že ju zobral z toho vlaku preč, poškvrnilo ten symbol neviny. Pretože ku koncu tejto inscenácie nakoniec ten Pruský vojak nedonútil tú Guľôčku aby sa s ním vyspala. Tak som si myslela že aspoň má nejaké sympatie, že aspoň je to reálne človek, aspoň sa vie zachovať ľudsky a potom vlastne tá Constance nebola v tom vlaku tak to ju “poškvrnilo”.
Otázky pre mamu:
Otázka č. 1
Aké boli tvoje celkové dojmy? Aké boli tvoje prvé myšlienky, ktoré ti išli hlavou po skončení inscenácie?
Mama: Že to zachytáva konkrétne príbehy ľudí nadčasovo - v zmysle toho ako ľudia reagujú, keď sú v hraničných situáciách kedy ide doslova o prežitie. Vojna je najextrémnejšia situácia kde ide o ľudský život. Prežívame to v súčasnosti – v našom meste stretávame dennodenne ľudí z Ukrajiny kde je vojna. Tiež cestujú vlakom – utekajú od niečoho čo im ubližuje, prišli o svojich najbližších príbuzných, hľadajú u nás útočisko, zmysel života – v tomto mi to prišlo súčasné. A kladiem si otázku, že či ako ľudia vlastne vieme byť lepšími? Od vojny s Prusmi uplynulo mnoho rokov..
Betka: ...boli medzi tým ďalšie dve svetové vojny...
Mama: Že sme sa ľudia nezmenili v tom aké máme predsudky a pokrytecké reakcie voči druhým ľuďom. Nesúdiť druhých ľudí pokiaľ sa sami neocitneme vo vypätých situáciách, kde nám reálne ide o život.
Otázka č. 2
Ktorá postava ťa “ožiarila” najviac? Ktorá postava ťa najviac zaujímala alebo príbeh, ktorej postavy ťa najviac pochytil ?
Mama: Asi Guľôčka. Ona bola pre mňa postavou, ktorá nič neskrývala. Vedela, že robí svoju prácu kvôli prežitiu, na ktorú nie je asi moc hrdá ale nebola falošná. Z tých ľudí, od ktorých sme sa neskoršie dozvedeli čo všetko v sebe skrývajú alebo akí sa niektorí javia, že sú ale vlastne takými nie sú, Guľôčka mi prišla najviac prepracovaná. A aj tým, že sa dostala do situácie kedy bol na ňu vyvinutý nátlak tak s ňou som najviac prežívala a súcitila. Postava, ktorá ma najviac prekvapila bol gróf a priznanie jeho manželky, prečo utkajú pred svojou minulosťou a chcú byť niekým iným, lenže vlastne ty neutečieš, tým, že vymeníš inú krajinu...
Betka: ... stále si tým kým si bol predtým...
Mama: To že ty zmeníš to miesto, ti podľa mňa nezaručuje to, že teraz budeš niekým iným. Zaujímavá postava bol doktor, doktori sú vo všeobecnosti vnímaní ako...
Betka: ... najväčší svätci, záchranári, bohovia v morálnom rebríčku...
Mama: A pri tomto to bolo komplikované...
Betka: ... sú to len ľudia
Otázka č. 3
Kebyže si režisér je niečo čo by si zmenila na tejto inscenácii?
Mama: Posledné sekundy záveru kedy som sa strachovala o Constance. Zrazu sa spustila hudba. Skok emócie. Akoby sa nič nestalo. Život Constance bum bodka koniec. Život ide ďalej. Veľmi sa mi páčilo ako nám tvorcovia dokázali povedať o všetkých charakteroch, spoznať ich identitu – akí sú, ich príbehy. Páčili sa mi herecké výkony.
Autorka je študentkou Súkromného slovanského gymnázia v Bratislave a Základnej umeleckej školy Bernolákovo.