Guľôčka a iné príbehy z vlaku do Calais
(interpretačné poznámky)
Divadelná inscenácia Guľôčka a iné príbehy z vlaku do Calais režiséra Michala Vajdičku síce vychádza z pretextov pochádzajúcich z konca 19. stor. a jej dej je zasadený do obdobia francúzsko-pruskej vojny (1870 – 1871), avšak to jej neuberá na nadčasovosti a i súčasný divák si je schopný spojiť jej tému so súčasnosťou. Ako napovedá už názov inscenácie, jej inšpiráciou a literárnym východiskom boli niekoľké krátke prózy francúzskeho románopisca a poviedkara Guya de Maupassanta, ktorý sa vo svojej tvorbe prikláňal k programu naturalizmu a často v nej siahal po postavách prostitútok. V podobnom duchu, akým sa nesie i Maupassantova tvorba, medzi inými i menovaná poviedka Guľôčka (1880), aj inscenácia Guľôčka a iné príbehy z vlaku do Calais odsudzuje ľudskú bezohľadnosť, egoizmus, povýšenectvo a faloš.
Nemennú scénu Pavla Andraška tvorí priestor jediného vozňa vlaku, idúceho do mesta Calais. Zo scénografického hľadiska sa inscenácii darí pomerne realisticky simulovať cestu vlakom – za oknami vlaku sa s použitím projekcie ubiehajúcej zasneženej krajiny mihajú tiene stromov, započuť možno i zvuk kolies (napr. pri otvorení okna) a herectvo je realistické so zapracovaním štylizovanej formy pohybu, vytvárajúcej dojem pohybu vlaku (herci sa počas chôdze kolíšu a udržiavajú rovnováhu ako v pohybujúcom sa vlaku). Na jednej strane toto všetko vytvára imerzívny efekt a divák má takmer pocit, že je spolucestujúcim postáv, no na druhej strane možno vnímať celú scénografiu s odstupom, pri ktorom sa nám vlak začne javiť skôr ako malý model vagóna, resp. jeho prierez, do ktorého nazerá. Tento konštantný priestor definovaný prostredím vlaku postavy až núti k vzájomným interakciám, k akým by možno v otvorenejšom a väčšom priestore nedošlo.
Z obsahového hľadiska predstavuje inscenácia sondu do života postáv – vlakom cestuje rodina Rolandová (v zložení starých rodičov, ich dvoch synov, Pierra a Jeana s protikladnými povahami a vnučky Constance, dcéry Jeana Rolanda), gróf a grófka de Bréville, prostitútka Elisabeth Rousettová, invalid Cornudet a mníška Miss Harriet. Okrem nich sa vo vlaku nachádzajú i sprievodca, ako aj pruský dôstojník s vojakmi. Napriek tomu, že publikum záver fyzického putovania nevidí, môže si byť isté, že ani jedna z ústredných postáv nevystúpi z vlaku rovnaká, ako keď doň nastupovala. Sprvu viac-menej obyčajná cesta vlakom sa postupne stáva i cestou duševnou a vzniknuté, až hraničné situácie odkrývajú pravé charaktery postáv, ktoré sú neraz diametrálne odlišné než sa zo začiatku javili.
Významným a výrazným prvkom inscenácie je pritom princíp opakovania. Už prvý dialóg, ktorý sa odohráva medzi starou mamou a vnučkou, anticipuje záver deja. Dievčatko Constance sa pýta starej mamy, kde je jej otec, polemizujúc s ňou následne o smrti – Constance sa smrti neobáva, ba si až praje zomrieť, aby sa stretla so svojou zosnulou matkou, pričom stará mama vnučke prisahá, že sa postará s celou rodinou o to, aby Constance nik neublížil. V závere diela však otec Jean márne hľadá Constance, ktorá sa už vo vlaku nenachádza. Okrem nej vo vlaku chýba ešte pruský dôstojník, ktorý skoršie daroval dievčatku zakrvavenú bábiku (práve i krv na bábike nám naznačuje, čo sa stalo s Constance, ako aj predčasnú smrť a utrpenie nevinných vo vojne). Možno predpokladať, že nevinná Constance po vystúpení z vlaku zomrela, čím sa uzatvárajú dramatické oblúky v texte, ktoré boli naznačené už v samom začiatku hry, a inscenácia je tak anticipačne zarámcovaná. Dospelí, vrátane predtým až prehnane starostlivej starej mamy, však boli natoľko zaujatí vlastnými spormi a problémom zastaveného vlaku, že si všimli absenciu dievčaťa prineskoro, kedy sa už vlak dostal späť do pohybu. Záverečnú scénu tak tvorí zúfalý výkrik starej mamy, ktorého bezmocnosť len podčiarkuje bodové osvetlenie jej tváre a nahradenie ľudského výkriku „výkrikom“ odchádzajúceho vlaku. Tak ako nekompromisne odchádza vlak, tak odišiel i čas, ktorý dospelé postavy doposiaľ dieťaťu nevenovali. Túto skutočnosť si uvedomil, i keď tiež už prineskoro, Pierre, strýko Constance – „Možno len od nás ušla!“
Nemožno nespomenúť v súvislosti s princípom opakovania bravúrnu prácu s časom v druhom obraze, v ktorom sa obraz neustále vracia zo slučky obrazov, a to vždy z perspektívy inej skupiny postáv, fungujúc tak na princípe časovej slučky. Na začiatku každej jej sekvencie nastáva na okamih tma, kedy sa mení mizanscéna, do ktorej následne vstupuje postava mníšky. Následne publikum sleduje dialóg odvíjajúci sa pred ním v jedinom kupé zvýraznenom silnejším osvetlením, kým súčasne sleduje nemé pohyby a gestá postáv v ostatných kupé. Každá sekvencia končí výkrikom Cornudeta a jeho pádom na zem. Medzi jednotlivými sekvenciami sa scéna opäť ponorí do tmy – iba za oknami vlaku sa mihá zrýchlená svetelná projekcia krajiny bežiacej pospiatky, pričom návrat v čase divákom signalizuje a konotuje i zvuk pretáčania pásky. Jedinou postavou, ktorá sa vymaňuje z časovej slučky, súc tak v akomsi bezčasí vlakovej cesty, je dievčatko Constance, ktoré si vždy prisadne blízko k tomu kupé, na ktoré je upriamená pozornosť a sleduje tak jednotlivé mikropríbehy. Vypovedať to môže o výnimočnej vnímavosti detí či o ich otvorenosti svetu – napr. dievčatko nemá predsudky voči prostitútke. Tajomnosť druhého obrazu len podčiarkuje mysteriózne pôsobiaca hudba a nedokončené výpovede postáv, vždy prerušené výkrikom Cornudeta. Dialóg postáv začína v každej sekvencii takmer totožnou replikou: „Čo je? Čo sa tak na mňa pozeráš?“, ktorá zvýznamňuje zrak a videnie. Žiadna z postáv nie je takou, akou sa sprvu javí byť, a práve tie postavy, ktoré sú ostatnými odsudzované a osočované, môžu byť vo svojom vnútri morálne čistejšie ako iné. V tejto inscenácii totiž nič nie je také, aké sa na prvý pohľad zdá. V závere druhého obrazu sa jednotlivé sekvencie zlievajú dovedna a publikum tak na okamih sleduje všetky sekvencie simultánne, pričom osvetlený a ozvučený je už celý vagón. Po Cornudetovom výkriku je už čas opäť chronologický a je to práve Cornudettov výkrik, ktorý najväčšmi donúti postavy k vzájomnej interakcii.
Princíp opakovania nezostáva pritom iba v princípe časovej slučky, ale je prítomný v celej inscenácii – ako prvok a princíp ho využíva najzreteľnejšie humor. Repetícia vnáša do deja komické prvky, pričom humor vzniká práve až na základe opakovania: napr. Jean si opakovane pri vstupe do vozňa priviera šál do dverí, opakovane sa pýta mníšky a Cornudeta, či je všetko v poriadku, i keď je evidentné, že nie je, opakovane si pýta peniaze na hazard...; či opakujú sa repliky postáv v interakcii s inými postavami – napr. sprievodca si nedokáže spomenúť, odkiaľ mu je Rousettová známa, pričom neustále zažíva déjà vu, ale v konečnom dôsledku si nespomenie, že ju pozná z nevestinca, kým pre diváka to je zjavné. V celej textovej, ale nielen textovej časti, tak nachádzame motív opakovania.
Napriek tomu, že postavy majú neskôr medzi sebou spory, ktoré vrcholia v hraničnej situácii, kedy sa vlak zastaví, predsa len majú medzi sebou i mnoho spoločného. To, čo je prepletené individuálnymi osudmi postáv, je práve vojna, ktorú tu zosobňuje postava pruského dôstojníka a postavy vojakov. V ich zaslepenosti ich však ani vojna neprinúti k spolupráci a solidarite. V ich hašterení a dokonca fyzickom vyústení konfliktu im v zahľadenosti do seba uniká to najdôležitejšie – dievčatko symbolizujúce budúce generácie, na ktoré zabúdajú a ktoré nechávajú zomrieť napriek tomu, že im na ňom záležalo. Aj v súčasnosti je teda najdôležitejšie nezabúdať na jedno – i napriek rozdielnym životným osudom a príbehom sme všetci ľudia.
Autor je študentom Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.