Hriech/Její pastorkyňa alebo Ako hovorila moja babka
Pamätám si na tie dni, kedy som chodievala za svojou starkou. Každý týždeň som jej chodila nakúpiť a robiť spoločnosť. Vždy som ju našla na terase v kresle, ako sa hojdala, a rozprávala mi o minulosti. Šťastné chvíle, ktoré prežívali s dedkom a mojou mamou. Niekedy spomenula aj tie smutnejšie, no nikdy nešla do hĺbky, vždy to nejako pretočila na typickú otázku: „Ako bolo v škole?“. Videla som, že ju niečo trápilo, ale nechcela som na ňu tlačiť. Postupne to bolo s babkou stále horšie a horšie. Novej diagnózy sme sa všetci báli. Naskôr to bol nádor, neskôr ľahký infarkt, pokračovalo to silným zápalom pľúc, až naša babka skončila s Alzheimerovou chorobou. Neustále som sa bála, že na mňa zabudne. Ale nezabudla. Nevedela navariť obed, ani čo je to mobil, ale spomienky na nás a na jej dedinu jej nikdy nezmizli. Prišla som, ako každú stredu, uvarila som obed a sadla si k babke. Mala taký zvláštny pohľad. Nestihla som sa opýtať, pretože ma predbehla. Rozprávala celé hodiny, akoby to bola jej posledná šanca na dlhý rozhovor. Babka mala šiesty zmysel. Rozlúčila sa so mnou a pobrala sa spať. Spala, spala a spala, až kým sa nezobudila. Pred smrťou mi stihla porozprávať o svojom živote, o tom, ako žila, v akých zlých podmienkach, a akí boli ľudia v tej dobe. Ako to vlastne prebiehalo na dedine, v ktorej žila. Najviac sa obávala, čo o nej povedia ľudia. Keď totiž čo i len trošku vyčnievala alebo bola niečím iná, už bolo zle.
Odvtedy, ako tu babka nie je, prešlo už pár desiatok rokov. Rada na ňu spomínam. Večer, keď idem domov z práce, prechádzam okolo divadla. Magické miesto, vždy ma fascinovalo. Niekedy bol čas a nazrela som doň. Toľko zaujímavých inscenácií sa na tých plagátoch za desať rokov, čo tu bývam, už objavilo. Mnohé som si bola na ich základe aj pozrieť. Ale iba jeden plagát z nich ma oslovil tak silno, že som okamžite vošla do divadla a kúpila si lístok. Už len ten samotný názov – Hriech/Její pastorkyňa. Autori boli dvaja – Jozef Gregor Tajovský a Gabriela Preissová, Slovák a Češka. To sa mi páčilo. Kúpila som si lístok v strednom rade na stredu o siedmej večer.
Pred predstavením som sa pozastavila nad bulletinom s textom, o čom inscenácia je. Napokon som sa doň nepozrela, chcela som sa nechať prekvapiť. Hneď, ako som si sadla, upútala ma scéna. Bola na pravej aj ľavej strane rovná, smerom do stredu bola na oboch stranách mierne skosená a dole bola opäť rovinka. Scéna bola veľmi jednoduchá, len stôl a stoličky. Aj tie boli kvôli šikmej scéne nakrivo. Zo stola všetko padalo. Počas predstavenia mi došlo, že to symbolizuje pokrivené vzťahy postáv a ich nahnutý život. V dvoch zobrazených rodinách totiž vôbec neboli harmonické vzťahy. Kostýmy boli v mojich dvoch obľúbených farbách, čierna a biela. Tieto farby mali opäť svoj význam – čierna a biela, hriech a nevina. Zároveň znak toho, že dedinčania nechceli vytŕčať z davu.
Dej tvorilo prelínanie oboch hier uvedených autorov, ktoré sa odohrávali súčasne a ako sme zistili na konci, keď sa postavy z oboch hier stretli v spoločnom záverečnom obraze, odohrávali sa v jednej dedine. Príbeh týchto dvoch dedinských rodín bol veľmi podobný, obe mali takmer rovnaký problém. To mi pripomenulo moju babku a jej život. Obrazy z jednej i druhej hry boli od seba oddeľované hudbou, ktorá na mňa pôsobila atonálne. Umocňovalo to rozpor, ktorý v sebe postavy prežívali. V každej z hier bol zachovaný jazyk originálu – Tajovského Hriech hrali herci po slovensky a Její pastorkyňu Gabriely Preissovej v českom nárečí. Každý príbeh tak mal vlastnú melódiu reči. Kritický realizmus dedinského prostredia, do ktorého obe hry patria, bol v tejto dramaticky poňatej inscenácii dominantný hneď od začiatku. Náboženstvo, ktoré malo kedysi veľmi výrazný vplyv na dedinský život, v ňom predstavovalo výraznú líniu. Navonok ale mali dedinčania väčší záujem o klebety. V úvodnom obraze sme ich videli striedať modlitby s klebetami. K bohu sa skutočne začali utiekať, až keď sa im ich život začal rúcať. Nad javiskom visela po celý čas veľká socha Panny Márie, ktorá mala symbolizovať materstvo, materinskú lásku, ale aj vieru a odpustenie. Práve postavy matiek sa k nej počas predstavenia často modlili. Tvorcovia a tvorkyne zdôraznili silnú náboženskú líniu niekdajšieho dedinského života.
Predstavenie začalo hrou Její pastorkyňa, v ktorej vystupovali štyri postavy. Kostelníčka, Jenůfa, Laco a Števo. Postupne sa prelínala s Tajovského Hriechom, v ktorom vystupovali taktiež štyri postavy. Tieto dve rodiny, z ktorých každá akoby spočiatku riešila svoje problémy, napokon prežívali veľmi podobný osud. U oboch išlo o nemanželské dieťa, ktoré nikto nechcel, najmä ich otcovia. Kým v Hriechu dieťa prežilo, v Její pastorkyni nemluvňa také šťastie nemalo. Kostelníčka, ktorá bola opatrovateľkou Jenůfy sa ho rozhodla v zime hodiť do ľadové potoka, aby sa utopilo a zmrzlo. Opakom postavy Kostelníčky bola v Hriechu slúžka Bora, ktorá radila Eve, čo má robiť so svojím nemanželským dieťaťom, ktoré počala so sluhom, Boriným synom, kým bol jej muž preč v Amerike, tak, aby napokon všetko dobre dopadlo a muž jej odpustil. V obidvoch prípadoch to teda neboli ich skutočné matky. Starali sa o ne však ako o svoje vlastné deti, hoci pritom sledovali aj vlastné záujmy. Veľmi im totiž záležalo, čo si o nich ľudia v dedine pomyslia. Keď išlo do tuhého a stále sa stupňovali „hriechy“ postáv, v strede scény sa zjavila napustená čierna voda, symbol ich hriechu, v ktorom sa utápali ako biele košele, ktoré neskôr do tejto vody nahádzali.
V hre Její pastorkyňa to Kostelníčka zobrala do vlastných rúk. Toto ma zaskočilo, veď v dnešnej dobe sa môže len matka rozhodnúť o živote svojho dieťaťa. Nikto iný. Jenůfa trpela po pôrode psychickou poruchou a Kostelníčka sa rozhodla, že ju oklame a povie jej, že dieťa zomrelo. Jej láska k Jenůfe bola síce pravá a bola pre ňu schopná obetovať všetko, nedokázala sa ale zmieriť s predstavou, že by kvôli hriechu Jenůfy prišla o svoju dobrú povesť, na ktorú bola pyšná. Aj jej duša sa namočila do hriechu – prechádzala cez čiernu vodu na javisku a presvedčila Laca, aby si ju zobral za ženu. Ako sa ukázalo na záver, Laco Jenůfu skutočne miloval, takú, aká bola vo vnútri, nevadila mu ani jej jazva na líci, ktorú jej sám spôsobil v prvom dejstve. Števo, naopak, vnímal len jej vonkajšiu krásu a s ňou a dieťaťom nechcel mať ďalej nič spoločné.
V Hriechu bol deň, kedy sa mal vrátiť manžel Evy Ondrej, ktorý o dieťati nevedel. Všetci boli doma nervózni. Eva varila večeru, starala sa o dieťa a radila sa so služobníčkou, čo má robiť. Neviem, čo by som robila na jej mieste. Keď prišiel Ondrej, privítal sa s rodinou sadol si za stôl a všetci išli jesť. Na postave Ondreja bolo zrejmé, že v Amerike získal trochu inú mentalitu, návyky aj zlozvyky. Napríklad si svetácky zapálil cigaretu a ponúkol aj sluhu Jana, čo u nich v dedine nebolo zvykom. Všetkých pozval k večeri, počas ktorej atmosféra zhustla. Keď sa Ondrej dozvedel o tom, čo Eva s Janom urobili a že majú dieťa, rozzúril sa, Evu zbil, ale napokon sa rozhodol jej odpustiť. Bora Ondrejovi odvážne vyčítala, že taktiež nie je svätý a vie, čo robil on v Amerike. Aj ona tam totiž kedysi žila. Začal naňho rozprávať po anglicky, čo v Tajovského hre pôvodne nie je, aby Eva nerozumela a mohli sme vytušiť náznak, že aj medzi ním a Borou v minulosti v Amerike k niečomu došlo. Vysušením čiernej vody na javisku som si uvedomila, že aj ten najhorší hriech sa dá odpustiť. Len sa k nemu treba priznať, pretože vtedy sa človeku uľaví, obzvlášť, keď mu odpustí aj jeho najbližší. V týchto prípadoch to bol Ondrej, ktorý prijal ženu a dieťa, a Laco, ktorý prijal Jenůfu aj napriek tomu, že mala dieťa s iným.
Na záver predstavenia sa obe rodiny stretli na svadbe Jenůfy a Laca. Prišiel aj opitý Ondrej s Janom a Eva s dieťaťom. Števo prišiel s jeho novou ženou, richtárovu dcéru, do ktorej sa „zaľúbil“ tiež len kvôli jej výzoru. Kostelníčka, ktorú medzitým začali prenasledovať vidiny, napokon svoje výčitky svedomia nevydržala a všetkým sa priznala, čo spravila. Urobila tak po tom, čo dedinčania našli dieťa zmrznuté v kocke ľadu v rieke. Priniesli ho na scénu. Veľká skutočná ľadová kocka so zamrznutou podobizňou dieťaťa pôsobila šokujúco. Jenůfa sa zo všetkých síl snažila roztopiť ľad a získať svoje dieťa späť. Všetci ju, nedokážuc sa pozerať na takúto tragédiu, opustili. Na javisku zostal len Laco, ktorý sa rozhodol, že chce bolesť zdieľať s ňou. Chcel jej pomôcť, aby mohla vykročiť do nového života spolu s ním. Začať znovu. Ľady sa pohli, roztopili. Bol to prelom v ich vzťahu. Laco začal spolu s Jenůfou oslobodzovať dieťa z kusu ľadu. Záver na mňa pôsobil veľmi silno, a to nielen vizuálne, ale aj pocitovo.
Bolo to to najlepšie rozhodnutie, aké som po desiatich rokoch urobila. Po dvojhodinovej inscenácii, keď som vyšla z divadla, ma okamžite zaplavili myšlienky na babku. Na cintoríne som nebola vlastne už skoro desať rokov. Babka odišla, keď som mala jedenásť, nechápala som presne, aké to mohlo vtedy byť. Nepredstavovala som si, aké muselo byť ťažké zapadnúť. Dnes to už chápem. Inscenácia mi dala veľa a ukázala mi, že v súčasnosti vlastne nežijeme veľmi odlišne. Všetky témy som si prešla ešte raz v hlave. Matka bude vždy stáť pri dieťati. Dieťa ale môže byť častokrát nechcené a predstavovať problém, na slobodné matky sa stále pozerá zhora. Falošnosť v náboženstve, veriť naoko pred ľuďmi, je moderné. Až keď človek spácha hriech a hrozí mu trest, uteká za bohom a prosí o odpustenie. Aj dnes sa veľmi radi pozeráme na vonkajšok, nie na to, čo sa ukrýva vo vnútri človeka. Napriek tomu, že žijeme v dvadsiatom prvom storočí, a aj keď sú obe hry staré vyše sto rokov, ukazujú nám, že aj keď sa mení prostredie, v ktorom žijeme, sklon človeka k hriechu a snahe ho napraviť, a robiť pritom ďalšie chyby, je nemenný. Tieto myšlienky som veľmi rýchlo potlačila, pretože ma moje nohy zaviedli na miesto, ktoré som nečakala.
Prišla som na cintorín. Otvorila som bránku a vošla. Vedela som prečo a aj načo tu som. Blížila som sa k babkinmu hrobu, kľakla si a zapálila sviečku.