Jááánošííík po tristo rokoch
Cestujem už od svojho narodenia… Keď som bol malý, moju planétu napadli nepriatelia a celú ju zničili. Moji rodičia ma vyslali do vesmíru pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Po vesmíre cestujem sám, pretože sa bojím, že prídem o niekoho, koho mám rád a ten pocit už zažiť nechcem. Veľmi rád sa pozerám na padajúce meteority a prekrásnu mliečnu dráhu. Mám za sebou už množstvo zastávok, naposledy som napríklad navštívil Mars. Pomáhal som miestnemu kmeňu s prípravami na oslavu. Oslavujú totiž miliónte narodeniny planéty. Keď som odchádzal, moja raketa ma upozornila na technické problémy. Nebral som to vážne, pretože som si myslel, že mi to bude stačiť na ďalšiu planétu. Venušu. Systémy mi začali zlyhávať rýchlejšie, ako som očakával. Musel som núdzovo pristáť.
Keď som sa konečne vyhrabal z trosiek rakety, uvidel som plno hviezd. Nikdy som ich takto nevidel. Z mojej kozmickej lode nezostalo nič, len kopa trosiek. Bude trvať dlho, kým ju opravím. Och, skoro som zabudol... Dovoľte, aby som sa vám konečne predstavil. Volám sa Ugo a som z planéty Neptúnus. Za tie roky, čo cestujem po vesmíre, som si vyvinul takú malú vychytávku na zmenu totožnosti. Po tomto náraze ostala našťastie nepoškodená. Rýchlo som pochopil, že sa nachádzam na planéte Zem, a práve tej som sa chcel vyhnúť, pretože o miestnych ľuďoch som počul veľa znepokojujúcich vecí. Svoju identitu som zmenil na zhruba sedemnásťročného tínedžera.
Na iných planétach to vyzerá celkom inak. Povrch iných planét je mäkký ako obláčik, ale tu bola zem tvrdá. Bol to zvláštny pocit, chodiť po nej. Rozhodol som sa ísť pohľadať nejaké súčiastky do rakety. Po krátkej ceste som sa ocitol už na úplne inom povrchu. Bolo to ešte tvrdšie a malo to nakreslené také prúžky v strede. Nevedel som, na čo slúžia, ale zakrátko som to pochopil, pretože ma skoro zrazila plechová príšera. Bolo to strašné! Teda, nie že by som sa zľakol, to nie, ale vyzerala hrozne. To ešte i moja suseda vyzerá lepšie a to je už čo povedať. Onedlho prišli ako na povel ďalšie. Keď ma už konečne prestali naháňať, ocitol som sa na veľmi peknom mieste plnom svetielok. Prekvapovali ma malé škatuľky rozsvietené na celú ulicu. V každej škatuľke bolo niečo iné. V jednej voňalo niečo sladké, v druhej sa nachádzali nejaké chlpaté vecičky, tie mašiny, čo ma naháňali, len v malom vyhotovení, potom skákacie postavičky a tak ďalej. Bolo tam toho veľa. Ako som tak kráčal, narazil som na veľké schody, ktoré viedli k veľkému plagátu osvetlenému svetlami. Vyzerali trochu ako slnko. Fascinovalo ma to, tak som išiel ďalej.
Keď som vošiel dovnútra, nikto tam nebol, len za dverami som počul hlasný smiech a tlieskanie. Na dverách bolo niečo napísané, ale písmu som nerozumel. Bolo až príliš zložité. Zrazu som započul, ako jedna pozemšťanka hovorí, že je to nejaká divadelná hra, ktorá sa volá Jánošík po tristo rokoch. Nevedel som, čo je to divadlo, ale zaujímalo ma to, tak som to všetko sledoval cez pootvorené dvere. Musím vám povedať, že na to, že som z inej planéty, ľuďom rozumiem celkom jasne a zreteľne. Tá hra sa mi veľmi páčila a úplne dokonale som pochopil aj ľudský humor. Zaujalo ma napríklad poukazovanie na ekológiu, pretože inde také problémy nie sú. Alebo téma medzi nebom a zemou. Či dokonca žena, čo dokáže kosiť vecou, ktorá vydáva hlasný zvuk. No a opitá mama na pohrebe a alkohol, to ma úplne dostalo. Bola radosť sa na to pozerať. A najviac sa mi páčili tie tanečné obrady a vydávanie hlasu z hrdla. U nás sme niečo takéto robili len pri chytení obete alebo jedle. Ale táto kultúra a jej prejavy sú úplne iné. Taktiež sa musím pozastaviť nad vecami, ktoré vydávali krásne zvuky. Jeden hral na také drevo, druhý zas fúkal do palice. No a ja som žasol.
Bolo to asi skvelé divadelné predstavenie, pretože bolo kompletne vypredané. Tento štýl humoru je medzi ľuďmi pravdepodobne obľúbený, alebo majú ľudia radi toto divadlo. Možno, že je slávne. Ale zakrátko to celé skončilo. Nechcelo sa mi odísť, pretože by som na to vedel pozerať ešte dlho.
Po ceste k mojej rakete som našiel diely, ktoré potrebujem. Opravil som ju a teraz sa môžem vydať za ďalším dobrodružstvom. Neviem, či sa ešte stretnem s niečím takým, ako je divadlo. Ale dúfam, že nie. Totiž, aby som bol presný, Zem je výnimočná planéta a veľmi rád sa na ňu znovu vrátim. Odteraz bude patriť medzi moje obľúbené.
Vy ste ešte tu? Dúfam, že sa vám páčilo moje zoznámenie s planétou Zem. A že som vám ukázal jej krásu. Inak, odporúčam vám ju navštíviť a ísť sa pozrieť na toho „Jánošíka po tristo rokoch“. Lebo ak vám už zelený jednooký votrelec povie, že je to super, tak to iste bude úžasný zážitok.