Samota alebo osamelosť – čo z toho vyberá Verdi?
Popri Nabuccovi, Rigolettovi a La traviate malo Slovenské národné divadlo donedávna v repertoári aj ďalšiu drámu talianskeho skladateľa Giuseppe Verdiho –
Dona Carla skomponovaného na libreto podľa Schillerovho Dona Carlosa. Naštudovanie z roku 2008 bolo piatym v histórii inštitúcie. O (nie priveľkú) divadelnú drámu sa postaral slovinský režisér Diego de Brea.
Nedeľa večer, sála Opery SND vypredaná, v hľadisku pozorovať známe osobnosti, ale predovšetkým nadšencov opery a milovníkov Verdiho. Derniéra predstavenia priniesla pocit nostalgie a u spevákov citeľnú snahu užiť si každý okamih stvárňovanej postavy. Po zdvihnutí opony sa ponúkol obraz minimalistickej scénografie. Čisté čierne javisko, na proscéniu pohodená plachta, na plátne premietajúce sa secesne ladené obrazy či mramorové sochy. Esteticky štylizované, jednoduché riešenie však ostalo bez výrazných zmien aj v nasledujúcich dejstvách, takže efekt krásna začal strácať význam a scénografia sa stiahla do úzadia. Nádejným obrazom niečoho živšieho bola scéna autodafé. Svetlo dostalo červený odtieň krvi, schody sa zmenili na hľadisko pri sledovaní inkvizičného rozsudku. Do popredia javiska prišli dvaja muži vedení strážou a pomalým pohybom sa chytili kruhov, ktoré ich ešte pomalším pohybom vytiahli hore, symbolizujúc obesenie. Kruté zaobchádzanie vtedajšej španielskej cirkvi s kacírmi nezhmotnil režisér expresívnymi prostriedkami, opäť ostal len pri náznaku.
Veľkoleposť, ktorú Verdi vložil do hudobnej drámy, De Brea odsunul na druhú koľaj, zachovaná ostala len v orchestri, do ktorého Verdi dokonale pretavil nielen krásu harmónie, ale aj tóny strachu a smútku. Orchester Opery SND pod vedením vynikajúceho dirigenta Juraja Valčuhu sa svojej úlohy zhostil vskutku veľkolepo. Niekedy divák nepotreboval vidieť konanie na javisku, stačilo zavrieť oči a hudba ho preniesla priamo do vnútra rozporuplných postáv, bojujúcich s nepokojom, sklamaním, no predovšetkým s láskou – opätovanou i neopätovanou.
Dej opery Don Carlo sa odohráva v politicky nepokojnom 16. storočí v Španielsku. Verdi prepojil motív nenaplnenej lásky vo vzťahovo komplikovanom trojuholníku vzťahov kráľa Filipa II., jeho syna Dona Carla a Elisabetty di Valois s krutým vládnutím a zásahom Veľkého inkvizítora. Filip II. je postava neúprosná voči synovi i žene, ktorú si vzal napriek tomu, že ona miluje jeho syna. Peter Mikuláš stvárnil Filipa II. vskutku autenticky. Jeho kreácia vyvrcholila vo veľkom Filipovom monológu, kde sa spovedá z nešťastnej lásky, po prvýkrát odhaľuje svoje city a uvedomuje si postavenie i situáciu, v ktorej sa nachádza. De Brea sa rozhodol túto scénu zobraziť jednoducho – čisté javisko, jedna stolička a spevák. To však úplne stačilo. Sálou znel zvučný sonórny bas, ktorý sa absolútne dopĺňal s orchestrom. Bol to najsvetlejší moment celej opery, vytvorený jediným človekom, jeho magickým a precíteným spevom. Nebola potrebná žiadna teatrálnosť, de Brea sa spoliehal na Mikulášovú profesionalitu, a právom. Hľadisko premkla veľkosť chvíle: Peter Mikuláš sa na derniére lúčil s Filipom hlasom plným smútku, ťarchy, istej nostalgie a zrejme i vďaky.
Popri skúsenom Mikulášovi patril medzi pozitíva inscenácie výkon Daniela Čapkoviča. S krehkosťou, jednoznačnou prirodzenosťou a bez operno-hereckého klišé stvárnil odvážneho Rodriga, markíza Posu. Ešte väčšmi však exceloval po speváckej stránke, bohatou prácou s dynamikou a frázovaním. Jeho barytón má žiarivý timbre, je farebne vyrovnaný a presvedčivý v dramatických aj lyrických pasážach. Čapkovič je typom umelca, ktorý sa vyhýba excentrickému herectvu a všetky emócie aj reakcie na dejové zvraty dokáže koncentrovať v speve.
Postavy Dona Carlosa sa zhostil tenorista Pavol Bršlík. Herecky bol o čosi menej výrazný, presvedčil najmä v rovine syna ocitajúceho sa v bezvýchodiskovej situácii, keď trpí pre lásku k Elisabette a zároveň bojuje proti vláde vlastného otca. Bršlíkov hlas má najmä v strednej polohe mäkkosť zamatu, no výšky chvíľami príliš forsíroval. Naopak, v intímnych výjavoch s Elisabettou sa jemnou stala aj chúlostivá vysoká poloha. Jolana Fogašová v hereckej zložke výkonu nezachytila Elisabettinu osobnostnú premenu z poslušnej, tichej manželky-trpiteľky na navonok tvrdú a nekompromisnú, no vnútorne zlomenú ženu. Spevácky sa do roly vložila o čosi razantnejšie, aj keď registre neboli vyrovnané a prechody medzi nimi príliš zjavné. Nedá sa jej však uprieť, že na javisku pôsobí veľmi elegantne – vznešený vzhľad pridal jej kreácii na účinnosti. Hostka, Gosha Kowalinska, stvárňujúca princeznú Eboli, svojím výkonom nepresvedčila ani nepotešila, problematická dychová technika sa odrazila najmä v ostrosti a intonačnej približnosti vysokej polohy.
Don Carlo v koncepcii Diega de Breu je operou o osamelosti. Každý hľadá v živote lásku – tak ako Eboli, ktorá pre ňu dokáže zradiť a zhrešiť, alebo Filip, ktorý sa bojí byť sám a milujúcu osobu radšej uväzní, aby ju mal len pre seba. Bezpochyby to bol účinný a zmysluplný ideový koncept. No keďže sa v inscenácii počas jej päťročného života vystriedalo viacero spevákov, ktorí vniesli do charakterov stvárňovaných postáv niečo „svoje“, pôvodné pointy vyprchali. Sofistikované režijné koncepcie sú chúlostivé na presnosť a disciplínu – De Breov Don Carlo je toho živým príkladom.