Zbiehacia skúška a či predstavenie?
Na úvod trochu prozaická metafora. Určite ste aj vy mali obľúbené topánky. Tie sa však po určitej dobe opotrebovali a neslúžili ako kedysi. Päta bola vychodená, možno ich zdobilo pár škrabancov. No aj tak ste sa rozhodli si ich ešte niekoľko posledných ráz obuť. A potom ste celý deň ľutovali, že nie sú pohodlné a svojimi nedostatkami vám kazia náladu. Podobné pocity vo mne vyvolala predderniérová repríza inscenácie Verdiho opery Don Carlo v Slovenskom národnom divadle (30. 11.). Inscenácia, ktorá vo svojich začiatkoch (premiéra 19. 10. 2018) mohla fungovať a „slúžila“, pôsobila rozpadnuto a nenaplnila očakávaný dojem.
Za jeden z najväčších nedostatkov považujem scénografiu (Diego de Brea, Jaroslav Valek). Bola jednoduchá, čo by samo o sebe nemusel byť problém – ten spočíval v jej nefunkčnosti. Pozostávala prioritne z masívnych schodov umiestnených po celej šírke javiska. Toto riešenie vytváralo jeden závažný technický nedostatok. Zvuk unikal do strán, a preto nastali momenty, keď nebolo sólistov dostatočne počuť a orchester ich prekrýval. V poslednom dejstve, keď sa rozloženie schodov zmenilo a lemovali bočné strany hracieho priestoru, sa zrozumiteľnosť spevákov výrazne zlepšila.
Keďže preferujem prepracovanejší vizuál, veľmi ma rušilo, keď sa v určitých momentoch spustili zhora zavesené obrazy. Tento prvok strhol pozornosť diváka, no vo vzdialenejších radoch nemal možnosť poriadne vidieť, čo sa nachádza na obrazoch. Symbol tak strácal čitateľnosť a tým pádom aj primárny zmysel – odkázať na niečo. Svoju úlohu zohrávala aj projekcia nad javiskom, ktorá mala navodzovať atmosféru v jednotlivých pasážach inscenácie. Striedali sa na nej vyobrazenia chladných kamenných sôch a, naopak, jemné impresionistické maľby. Neustálym opakovaním sa však vizualizácia sôch a malieb stala nezaujímavou a svojou výraznosťou dokonca rušivou.
Inscenácia však nezlyhávala len na nefunkčnej scéne. Celkový dojem narúšali aj nedoladené akcie zboru. Chyby v pohyboch, ktoré mali prebiehať synchronizovane, pôsobili, akoby sme sledovali zbiehaciu skúšku, nie hotové predstavenie. Tu však vzniká otázka: Je to chyba réžie, alebo sa inscenácia „rozpadla“ pod vplyvom času, ktorý ubehol od premiéry?
Ale nech nevymenúvam iba negatíva, vrcholný výkon podal Daniel Čapkovič v postave Rodriga Posu. Do speváckeho prejavu sa mu podarilo dostať silný emocionálny výraz a svojím sugestívnym barytónom strhával pozornosť celého hľadiska na seba. Výborne si viedli aj Jozef Benci (Veľký inkvizítor) a Peter Mikuláš (Filip II.). Veľký inkvizítor má v diele pomerne malý priestor, no i napriek tomu sa Jozefovi Bencimu podarilo part podať nezabudnuteľne. Od momentu, keď sa objavil na scéne, predstavenie nadobudlo väčší dramatický spád. Peter Mikuláš zaujal najviac v monológu zúfalého manžela, otca i vladára, keď ani minimalizmus a statickosť mizanscény neprekážali, pretože sa mu podarilo priestor naplniť hereckou presvedčivosťou. Pavol Bršlík (Don Carlo) sa zhostil svojej postavy so cťou, avšak pri hereckých partneroch Petrovi Mikulášovi a hlavne Danielovi Čapkovičovi pôsobil pomerne nevýrazne.
V porovnaní s mužskými protagonistami, ženské predstaviteľky nevynikali. Jolana Fogašová (Alžbeta z Valois) si zachovávala veľmi kultivovaný spevácky prejav, čo v konečnom dôsledku viac uškodilo. Jej postava ostala plochá, emočne nedostatočne naplnená – odspievaná korektne, no nezaujímavá. Za najkratší koniec medzi sólistami ťahala mezzosopranistka Gosha Kowalinska (Princezná Eboli). Problémy jej robila najmä vysoká poloha vypätého partu: hlas nebol uvoľnený a koncentrovaný, znel forsírovane a tým pádom krehko.
Orchester s dirigentom Jurajom Valčuhom bol tou zložkou hudobno-divadelného predvedenia, ktorá fungovala najlepšie a chvíľami zachraňovala celkový dojem. Orchester sa kultivovane prispôsoboval spevákom a nie je mu čo vytknúť.
A aký bol teda zámer? O čom to vlastne bolo? Úprimne povedané, neviem. Slovinský režisér Diego de Brea v minulosti uviedol na javisku SND niekoľko titulov, ktoré diváci i kritika pozitívne prijali. Avšak Don Carlo ostal z môjho uhla pohľadu nečitateľný. Pôsobil ako nahodený v priestore, chýbala režijná interpretácia predlohy. Žiadna z ideových rovín nebola dostatočne výrazná na to, aby predstavovala tú hlavnú. V inscenácii sa nachádzala politická problematika, avšak iba okrajovo. Vycítiť sa dali aj linky medziľudských vzťahov, priateľských i ľúbostných, no celok ostal zmätočný, bez jasného výkladu či posolstva. Túto neurčitú pachuť len umocnila nejednoznačná záverečná scéna, keď sa divákovi neponúklo rozuzlenie a ostal ponechaný s otázkou: „Ako skončili postavy príbehu?“