Z mŕtvej lásky sa zrodila samota
Malo ísť o „strhujúcu drámu“, uvádza Slovenské národné divadlo na svojej webovej stránke, ničoho tak napínavého sme sa však nedočkali. Hoci je príbeh dramaticky podnetný a zaujímavý, inscenácia gradovala veľmi pomaly. Zámer režiséra sa zdal byť pomerne vágny, akoby ostal kdesi hlboko pod povrchom.
Verdiho Don Carlo má predlohu v rovnomennej hre Friedricha Schillera, ide o jedno z vrcholných diel historickej opery. Jeho vznik bol komplikovaný, keďže pôvodný libretista Joseph Méry zomrel a libreto dokončil Camille du Locle. Po niekoľkých rokoch od prvého uvedenia Verdi dielo skrátil a upravil. Existuje francúzska i talianska verzia, história eviduje až sedem podôb tejto opery. Príbeh lemuje ľúbostný motív, ktorý má aj výrazný politický a mocenský podtext. Verdi dáva dôraz na postavy ako na samostatné charaktery, z toho dôvodu prevažujú sólové a ansámblové čísla nad zborovými.
Titul sa vyskytuje v repertoároch operných domov pomerne často, v roku 2018 ho už po šiesty raz uviedlo aj Slovenské národné divadlo. Derniéru tejto inscenácie (3. 12.) venovalo významnej sopranistke a tohtoročnej jubilantke Magdaléne Blahušiakovej, ktorá postavu Alžbety z Valois stvárňovala v inscenácii z roku 1981.
Koncepciu slovinského režiséra Diega de Brea vnímali recenzenti premiéry rozporuplne, no v repertoári prežila päť rokov. Na derniére sme však videli veľmi statické predstavenie, ktoré akoby sa zameralo iba na spevácke výkony. Tie však neboli natoľko ohromujúce, aby dali inscenácii punc oslnivosti. V SND sa obvykle stáva, že dlho hrané tituly (netýka sa to iba opery) sa zmenia na nepoznanie a inscenácia sa rozpadne. Aj v tomto prípade práca režiséra nemohla byť na poslednom predstavení docenená, pretože pôvodný úmysel takmer úplne zanikol a pre diváka sa stal neviditeľným. Symboly a hlbšie myšlienky sa strácali, pretože chýbali indície, ktoré by nás doviedli k zámeru režiséra.
Kvalitné hudobné naštudovanie zabezpečilo, že orchester pod vedením Juraja Valčuhu znel podmanivo a niesol sa spolu so spevákmi na jednej vlne. Napätá hudba sa striedala s jemnejšou, čo zaujímavo dopĺňali aj obrazy premietané na scéne. Ani zborové scény spevácky nesklamali, no choreografia, ktorá ostala už iba v náznakoch, a pohyb zboru po javisku pôsobili dosť chaoticky. Členovia zboru často vyzerali zmätene, čo určite nebol zámer.
V titulnej úlohe sa predstavil Pavol Bršlík, ktorého hlas znel nevýrazne a nedokázal ním naplniť veľkú sálu. Jeho postava v konečnom dôsledku zanikla. Peter Mikuláš v postave Filipa naplno odhalil svoje spevácke kvality a svojím výkonom prevýšil aj mladších kolegov. Jeho sýty bas dokázal priniesť silnú emóciu v najvýraznejšej scéne predstavenia, keď kráľ v samote smúti nad tým, že ho manželka nikdy nemilovala. Kráľovná Alžbeta v podaní sopranistky Jolany Fogašovej bola síce hrdou šľachtičnou, no málo dramatickou, a z jej výrazu bolo ťažké uveriť, že trpí nenaplnenou láskou ku Carlovi. Hlasovým registrom chýbala vyrovnanosť a v nižšej polohe ju prekrýval orchester. Hosťujúca poľská mezzosopranistka Gosha Kowalinska predviedla azda najslabší výkon, keď hlas viedla veľmi široko a vo výškach naň tlačila, rovnako mala problém s prechodmi registrov. Celkovo u spevákov absentovali emócie a herecká stránka ich výkonov bola pomerne chudobná a málo precízna. Silne sa však do popredia príbehu dostalo priateľstvo Dona Carla a Rodriga Posu, ktorého stvárnil Daniel Čapkovič. Barytonista sa svojho partu zhostil dôstojne, jeho výkon bol podmanivý, na javisko pri každom výstupe vniesol dávku energie. Hlas mu znel plno a vo výškach veľmi sugestívne a isto.
Vizuálna stránka pôsobila spočiatku zaujímavo, no po čase sa stala monotónnou. Nosným prvkom scénografie Diega de Breu a Jaroslava Valeka boli sivé schody. Na akciu postáv sa však využívali minimálne, tvorili skôr pozadie, iba niekedy sa v strede rozpojili a ponúkli priestor na príchod postáv. Scénu oživovali premietané obrazy, na ktorých sa striedali farebnejšie a živšie maľby so strnulými imperiálnymi sochami, miešala sa tu krása života a lásky s tvrdou mocou monarchie a cirkvi. Niekedy dopĺňali scénu zhora visiace obrazy, no bohužiaľ, boli veľmi malé na to, aby sme dovideli, čo sa na nich nachádza. Nejasným prvkom bola aj dlhá látka červeno-hnedej farby, ktorá sa rozprestierala na proscéniu, niekedy osvetlená červeným svetlom, ktoré evokovalo krv. Nasvietenie z rôznych strán a uhlov dodávalo aspoň akú-takú dynamiku do fádnosti scény. Vo výtvarnom riešení (scéna aj kostýmy) prevládali tmavé tóny: striedala sa čierna, biela a dravá, vášnivá, majestátna červená farba. Pomerne často sa využíval javiskový dym, išlo však o bezúčelný efekt.
Problematickou časťou bol aj mizanscénicky nezrozumiteľný záver inscenácie. Postavy padajú na kolená pred tajomnou postavou, ktorá vychádza z hrobky, a Carlo záhadne kráča kamsi do neznáma. Opona sa zaťahuje a my môžeme len hádať, či ide o odchod do neba, alebo sa udialo čosi celkom iné.
Napriek nedostatočnej zreteľnosti režijného zámeru na derniére sa dá dedukovať, že De Breova inscenácia sa sústredila na samotu, ktorá vznikla potom, ako kráľ Filip zabil opätovanú lásku jeho syna Carla a Alžbety, keď sa s ňou sám oženil. Možno lásku zahubila moc, možno sebectvo. V inscenácii bol po celý čas prítomný rozpor tvrdej moci a krásnej lásky, ktorá je však nenaplnená. Kontrasty sme počuli v hudbe, videli sme ich na premietaných obrazoch i na tmavej scéne, ktorú chvíľami rozžiarilo jasné svetlo. Charaktery postáv sa samozrejme rôznili, no každá z nich niečo pomaly strácala, až napokon všetci ostali sami – bez moci a bezmocní, ale hlavne bez lásky.