Harlekýn, ktorému chýba smiech
Príbeh založený na kliatbe, čo uvrhne do nešťastia šaša Rigoletta – jedinú osobu, ktorá ju vníma ako súčasť reality, patrí k najpopulárnejším titulom opernej tvorby. Aktuálna inscenácia Verdiho opusu v scénickej koncepcii nemeckého režiséra Martina Schülera je súčasťou repertoáru Opery Slovenského národného divadla už deväť rokov.
Martin Schüler sa priklonil k práci so symbolmi, ktoré využil najmä pri interpretácií postáv, vrátane okrajových figúr, ktorých ostrá profilácia významne prispieva k pointovaniu príbehu. V klasickom poňatí je Giovanna, spoločníčka Gildy, predstavovaná ako obyčajná, ničím nevyčnievajúca žena. Schülerov prístup k jej charakteru je však iný – jedinou Giovanninou vášňou sú peniaze, pre ne je schopná zapredať svoju paniu.
Prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, je drsné a surové. Ešte pred začiatkom opery, kým sa diváci usádzajú, leží na bielom gauči nehybná žena obklopená fľašami od vína. Nakoniec ju Vojvodovi poskokovia nemilosrdne hodia do prepadliska ako vrece odpadkov, čo v publiku na recenzovanej repríze vyvolalo zdesené či prekvapené zhíknutie. O surovosti Vojvodovho dvora svedčí aj mizanscénický komentár k duetu Rigoletta a Gildy, v ktorom dcéra hovorí otcovi o túžbe svojho srdca: na pozadí vokálneho čísla prezentujúceho nežný, cudný cit sa ukazuje animálnosť v podobe dvoch ľudí v erotickom opojení, ktorí si užívajú v priestoroch Vojvodovho sídla. Ďalším posunom oproti originálnemu deju je zavraždenie Grófa Monteroneho, namiesto jeho uväznenia. Spôsob, ako ho vojvodovi kumpáni cynicky, až pôžitkársky zabijú, dopĺňa postupne kreovaný charakter Vojvodu.
Komplexnosťou, ktorá je pospájaná z uvedených prvkov, sa Vojvodov obraz kryštalizuje do podoby mizogýnneho a bezcharakterného muža, variácie na archetyp Dona Juana, ktorý aj napriek možnosti zažiť pravú lásku ostáva pri plytkom pôžitku trvajúcom maximálne do rána. Svet, v ktorom sa očividne cíti príjemne, nemá nijaký cit ani zmysel pre česť, čo v inscenácii deklarujú najmä ľahké devy, ktoré Vojvodu neustále obklopujú. V recenzovaný večer však bolo vidieť značný nesúlad medzi ženami a hosťujúcim predstaviteľom Vojvodu, českým tenoristom Alešom Brisceinom, ktorý zjavne nebol zvyknutý na Schülerovu inscenáciu. Skutočnosť, že to zneistilo jeho prejav, či už spevácky alebo herecký, mala za následok zmarenie plánovaného interpretačného dojmu. Avšak populárnu áriu La donna è mobile odspieval s pôžitkom a hravosťou živočíšneho zvodcu.
Predstaviteľka Gildy, členka domáceho súboru Mariana Sajko, sa musela vyrovnať najmä so záverečnou scénou, ktorú spieva spoza závoja na tvári. Ani virtuózna ária Caro nome nebola v koloratúrach úplne dokonalá, interpretka však do partu vniesla uveriteľnú citovú angažovanosť, ktorou dokázala poslucháča rozcítiť. Daniel Čapkovič, predstaviteľ Rigoletta, spieval v ohlásenej indispozícii a spočiatku naozaj vyzeralo, že si chráni hlasivky. Neskôr na to už nebral ohľad, vydal zo seba maximum a svoju postavu podal divákom s gráciou, za čo ho odvďačili silným potleskom. Monika Fabiánová ako Maddalena pôsobila indiferentne. Z jej herectva nebola cítiť vášeň a nedokázala ju úplne obsiahnuť ani v speve, takže profil ženy, ktorá sa snaží zviesť Vojvodu aj za cenu nevinného života nevyznel uveriteľne. Peter Mikuláš, predstaviteľ Sparafucileho, sa dôveryhodne predstavil ako nájomný vrah so cťou. Intenzita jeho hlasu zvýrazňovala temnú auru moci, ktorú na javisko prinášal.
Orchester vedený dirigentom Martinom Leginusom hral sebaisto, s dôrazom na dramatické miesta, takže poslucháči si mohli užiť Verdiho dielo v detailoch aj hudobno-dejovom celku. Istým hendikepom bol občasný akustický nesúlad orchestra a spevákov, ktorí sa niekedy len s ťažkosťami preniesli cez inštrumentálny aparát.
Kostýmová výtvarníčka Susanne Thomasberger vytvorila harmonické kostýmy, pričom atraktívne dekadentnými šatami ľahkých diev podčiarkla sexuchtivosť Vojvodu a jeho spoločnosti. V scénografickom riešení rôznych prostredí stavil výtvarník Hans Dieter Schaal na jednoduché línie a čisté farby. Sála Vojvodovho sídla niesla znaky bohatstva a spevákom poskytovala dostatok priestoru aj pre zborové scény. Dve obdĺžnikové škatuľové steny po bokoch javiska, ktoré ho okliešťovali a zároveň ukrývali možnosti ďalších scenérií, boli nosníkmi celej statickej optiky. Postupnými zmenami, ich otočením a najmä využívaním ich vnútorných priestorov (predné strany tvorili lamely), sa zdynamizoval priebeh deja. Avšak z miest, ktoré neboli centrálne umiestnené, sa dal vidieť iba určitý úsek kulís po ich prestavení na dom s balkónom patriaci Rigolettovi. Možnosti, ktoré sa vytvárali kinetickými krídlami, sa tak samé zdehonestovali – pokiaľ divák nesedel v stredovej línii hľadiska, nedostal možnosť poňať všetky ponúknuté interpretačné prvky.
Záver graduje na móle tvorenom niekoľkými maketami člnov v reálnej veľkosti, ktoré obkolesujú už spomenuté, dejovo nosné steny otočené obrátenou stranou (tentokrát majú podobu fasád domov), atmosféru dotvára mesiac putujúci spolu s časom a prvoplánový, „potterovský“ blesk. V kontexte dovtedajšej realistickej koncepcie vyznieva finálne dejstvo problematicky. Kým u Verdiho nachádza Rigoletto vo vreci telo umierajúcej dcéry a jej smrti predchádza emóciami nabité spevácke číslo, tak u Schülera je Gilda na tomto mieste už mŕtva (vo vreci sa nachádza figurantka) a s otcom sa rozpráva iba jej duch stvárnený speváckou predstaviteľkou. A zatiaľ čo je Rigoletto nad mŕtvolou dcéry konfrontovaný s Monteroneho kliatbou, tak namiesto nočnej oblohy zasadenej v zadnej časti javiska sa objavuje honosné sídlo, kde Vojvoda ďalej spieva obklopený ženami. No Vojvodov spev je počuteľný aj pre Rigoletta, hoci je to priestorovo nemožné a z logickej stránky to skôr irituje – aj preto, že vizuálne príkra ukážka Vojvodovej sály na pozadí za trúchliacim otcom mohla diváka vytrhnúť z emocionálneho zážitku zo záverečnej pasáže.
Osudovosť Verdiho Rigoletta sa nedá poprieť. Kliatba-nekliatba, titulný hrdina ostáva vrahom svojej dcéry, hoci nechcene. Aktuálne bratislavské prevedenie tohto silne karmického diela má niekoľko solídnych nadstavieb, ktoré ale nie sú schopné úplne spolupracovať. V niečom daná inscenácia príjemne vyniká, v niečom zase zlyháva.
Recenziu si môžete vypočuť v rozhlasovom spracovaní, ktoré bolo odvysielané v premiére 11. 1. 2023 na Rádiu Devín:https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika/314107/smartheatre-opera-rigoletto