Ako mať rád operu
Začala by som asi tým, že v živote som bola na opere trikrát. Prvýkrát ešte počas štúdia na základnej škole, druhýkrát asi pred rokom a tretíkrát teraz, ako 21-ročná vysokoškoláčka. Opery väčšinou nie sú v slovenskom jazyku, a preto ak daný cudzí jazyk neovládate, ste odkázaný na titulky, ktoré sú oproti filmom umiestnené netradične, nad portálom javiska. Tým, že som bola dieťa, asi si viete predstaviť, že zážitok z prvej opery som mala všelijaký. Nestíhala som ani čítať, ani sledovať, čo sa deje na scéne, a odchádzala som iba zmätená, so slovami „opera už nikdy viac!“.
Avšak nie nadarmo sa vraví, nikdy nehovor nikdy. Po dlhšom čase som sa rozhodla dať opere ešte jednu šancu, no opäť to bol viac negatívny než pozitívny zážitok. Tentoraz som sedela veľmi blízko javiska, takže k vyššie spomenutým veciam sa pridal aj pocit „ohučanosti“ a mierny tlak v hlave. Dala som teda opere pokoj a uzavrela som to tým, že to asi nie je nič pre mňa. No na vysokej škole si ku mne opäť našla cestu, avšak v obsiahlejšom zmysle. Mala som totiž seminár zameraný práve na operu. Zo začiatku som bola trošku skeptická, ako tento predmet prežijem, ale nakoniec som rada, že som ho mala. Vďaka nemu som pochopila mnoho vecí, o ktoré by som sa s vami rada podelila.
Ak sa chystáte na operu, je veľmi dôležité uvedomiť si, že to nie je film ani činohra. Ak ste neskúsený divák a nepoznáte jej dej, treba si ho naštudovať. V prípade, že sa chcete nechať prekvapiť, pretože neradi dopredu viete, čo sa stane, neodporúčam vám to. Zostanete zbytočne zmätený a neužijete si predstavenie tak naplno, ako sa dá. Je tu však aj možnosť, že poprosíte kamaráta o stručné zhrnutie deja, bez prezradenia konca. Takto zažijete trošku vzrušenia z nepoznaného a nebudete úplne stratený.
Druhá vec, ktorú by ste mali spraviť, aby ste si vychutnali operu, je správny výber miesta. Samozrejme, toto je už trošku subjektívnejšia vec, pretože každý z nás preferuje iné miesto na sedenie, ale moje odporúčanie je situovať ho presne do stredu a trošku ďalej od javiska. A to z toho dôvodu, aby ste počuli dostatočne dobre, avšak nie až príliš, inak by vás po čase mohla trochu rozbolieť hlava. A prečo v strede? Môže sa totiž stať, že scéna bude postavená tak, že ak by ste sedeli na jednom z krajov, nevideli by ste dostatočne dobre, čo sa odohráva na tom opačnom.
Je toho samozrejme viac, čo by sa dalo odporučiť, ale rada by som sa teraz povenovala konkrétnemu dielu, a to jednému z najpopulárnejších opusov Giuseppe Verdiho, hudobnej dráme Rigoletto. Práve ona bola vyššie zmienenou treťou skúsenosťou, ktorá zmenila moje nazeranie na operu.
Iba v stručnosti si priblížme dej. Šašo Rigoletto má dcéru Gildu, ktorú v snahe ochrániť pred zvrhlosťou dvora, ktorému sám slúži, nikam nepúšťa a nikto o nej nevie. Dovoľuje jej chodiť iba do kostola. Tam si ju všimne Vojvoda, ktorému sa zapáči. Náklonnosť je vzájomná, no Vojvoda jej neprezradí totožnosť, vydáva sa za chudobného študenta. V skutočnosti je to bezcitný sukničkár. Keď sa Gróf Monterone príde sťažovať na bál, že mu Vojvoda zviedol dcéru, ten si ho spolu s Rigolettom najprv doberá, a keď Monteroneho výčitky prestanú baviť, dá ho uväzniť. Gróf ich za to oboch preklína. Rigolettovi sa kliatba naplní a napokon príde o dcéru. Vojvoda Gildu zneuctí a stratí tým o ňu záujem. Rigoletto si najme vraha Sparafucileho, aby zabil Vojvodu, avšak okolnosti sa vyvinú inak a na konci je mŕtva Gilda.
V hlavnej úlohe šaša Rigoletta sme na repríze 27. 11. mohli vidieť Daniela Čapkoviča, ktorý aj napriek vopred ohlásenej hlasovej indispozícii spieval veľmi dobre. V pohyblivých pasážach znel sviežo, v smutných, srdcervúcich scénach mu nechýbala tragika v hlase. Najpôsobivejším miestom jeho výkonu bolo dueto s dcérou Gildou, ktorú stvárňovala Mariana Sajko. V jej prípade som však občas mala pocit, akoby spievala pod svoje možnosti. To znamená, že nie vždy dokončila vysoký pekný tón, ktorý v určitých pasážach mal zaznieť.
V prvom bálovom obraze dala kostymérka Susanne Thomasberger chlapom na hlavy býčie rohy a odela ich do červenej farby. Pravdepodobne to malo znázorňovať ich mužnosť. Čo sa týka zvyšných kostýmov, mali dobový a zároveň moderný nádych. V obraze, keď dvorania unesú Gildu, zakryla Thomasbergerová dvoranom oči čiernymi maskami na spanie: metafora toho, že ak nikto nič nevidí, tak sa to nestalo. Z významového hľadiska mal kostýmy na starosti pravdepodobne režisér Martin Schuler, avšak prevedenie môže občas pôsobiť trochu prvoplánovo.
Scénu, ktorú navrhol Hans Dieter Schaal, na pravej i ľavej strane lemovali obrovské, dvojposchodové boxy, znázorňujúce najprv Rigolettov dom, potom Sparafucileho krčmu. Toto riešenie bolo vizuálne veľmi pekne vymyslené, avšak divadelne málo funkčné. Keďže boxy boli umiestnené smerom k hľadisku takmer kolmo, diváci sediaci na krajoch nevideli, čo sa odohráva v boxe, ktorý bol iba mierne natočený ich smerom. Bohužiaľ, aj ja som sedela na boku, takže v jednej z mizanscén, keď sa z boxu, do ktorého som nevidela, vystrčila ruka a podala Vojvodovi pohár šampanského, nedokázala som odčítať, prečo sa táto situácia vôbec stala a komu ruka patrila. Sporným bol aj obraz, v ktorom sa v librete odohráva búrka. Svetelný a zvukový dizajn dotvárali veľmi dôveryhodný dojem prírodného živlu, avšak na pozadí bol len staticky nakreslený blesk, nič viac.
Čo sa týka orchestra, tam nebolo čo vytknúť. Dirigent Martin Leginus sa zhostil svojej úlohy bravúrne, hudba pôsobivo dotvárala atmosféru a orchester citlivo sprevádzal spevákov.
Verdiho Rigoletto je optimálny titul pre tých, ktorí by sa radi naučili vychutnať si operu. Nie je veľmi dlhý, nemá príliš komplikovaný dej a možno vás poteší, keď započujete aj známe melódie.