Skip to main content
Autor: Bianka Bicáková, 16 rokov, Prešov

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Hlasy v hlave Lazarusa


Prečo tu takto nehybne ležíš? Pozerám sa pred seba a jediné, čo v tejto chvíli dokážem vnímať, je obraz, kde sa všetko mihá. „Prepáč, že som dlho neprišiel,“ počujem len. „Čo robíš na dôchodku? A teraz? Sedíš len doma a ješ cereálie a piješ gin? Kedy si sa naposledy sprchoval?“, on mi ďalej nakladá a dohovára. Ja si len odpoviem, že ešte hľadám po byte keksík, mám nejaký pohyb. Smiešne, však? Keď sa spýtam, kde mám drink, je náhle preč. Opäť tá sprostá myšlienka, možno príde o týždeň, a možno neskôr. Keď sa rozhodnem, ďalej už nepremýšľam a napijem sa. Videl som ju! Prisahám, že sa tam mihla. Kde? No v tom obraze, na malú sekundu som zazrel Mary-Lou a moju rodinu tam späť, na mojej planéte, moje deti, sú preč. Napijem sa. Gin, jediné potešenie dňa. Aaaaa, auuuu, čo to je? Už sa blíži tá vlna pesničiek a otázok. Už nemám čo stratiť, žil som ako kráľ v New Yorku. Tam som rozhádzal všetky svoje prachy, žil som ako kráľ, bol som voľný.

Nie, nie spať, stačí, musím utiecť niekam hlbšie. Tam, kde to nebolí. Musím zavítať do svojho potrubia, tam, kde prúdia myšlienky a nájsť iné. Óóó, nie, vyzerá to tu tak pusto. Nič, sucho, presne tak, ako som si myslel. Keď som opúšťal svoju planétu, aby som našiel vodu. Mohol som si myslieť, že raz vyschne, že nebude dostupná pre všetkých. Teraz som na to už zanevrel. Ľudia sú hnusné slizké reťaze, ktoré si vás obmotajú okolo prsta. Keď som im ukázal svoje nápady a vynálezy, hneď sa ich chopili, ako včely na med. Rýchlo som zbohatol a stal sa slávnym, uznávaným medzi vedcami. Neskôr prišli na to, že nezapadám do ich predstáv. Chytili ma, zviazali a nepustili, kým nemali všetko. Robili na mne hnusné veci. Veľa ožarovania, pálenie do kože, vytrhovanie nechtov. Fuj, bastardi, ľudská háveď! Potom som ušiel, ale rany ostali. Napijem sa.

To čo za sny hrozia v tomto spánku smrti? Zobudil som sa na zemi, vo svojom byte. Predo mnou stojí dievča, usmieva sa a na krku má fľašku s vodou. Chráni si ju, akoby to mala byť jej posledná. Nevie, ako sa volá, ani čo tu robí. Alebo si na to len neviem spomenúť? Čo tu robí, netuším. Všetko začalo pískať a objavovať sa. S tou prekliatou hudbou prichádzajú všetci, neviem sa ich zbaviť. Sú všetci len v mojej hlave? Prenasledujú ma ako krysy. Prečo by som sa mal nad tým zamýšľať? Veď nie sme predsa všetci uzavretí v našej hlave? Nie sme všetci prenasledovaní myšlienkami? Premýšľame nad budúcnosťou? Mám nejakú motiváciu? 

V hlave sa mi vynárajú rôzne postavy či symboly. Už ich ani neviem rozlíšiť, to dievča mi stále opakuje, že všetko bude dobré, snaží sa dať mi nádej. Na druhej strane pozorujem Valentína, ktorý je vlastne milý chlapík. Ale to zlo, čo v sebe má, schováva za nevinné lichôtky. Vždy dostane, čo chce. Nazvali ma mimozemšťanom, niekým, kto sem nepatrí, nezapadá do stereotypu. Mne to skôr pripadá, že som niekto výnimočný. Nepustili ma, nedovolili mi vrátiť sa domov. Uväznil som sa tu v byte a asi aj v hlave. Ťažko rozlíšiť to, čo je reálne a čo nie.  Valentín mi pripomína lásku. Všetky jej podoby, to, aká je krásna, vášnivá, ale pritom stratená a zatemňujúca mozog.

Vždy si ma nájdu! Kde? V mojej hlave. Tie červy, ktoré mi nedajú pokoj. Niet úniku a musím tu zostať. Veci, ktoré sa odohrávajú v centre alebo v uličkách mozgu, sú celkom jasné. Napijem sa. Prehrávam si udalosti, ktoré sa stali, ale nenachádzam na ne odpoveď. Zdá sa mi to, alebo sa len myšlienkami držím pri živote? Prečo som ešte nažive? Áaaaa-áno, veď na toto odpoveď poznám. Ja nemôžem zomrieť! Musím na nich prestať myslieť. Keď ma tie myšlienky neprenasledujú, usádzajú sa. Cítim ich ako keby v tej trúbke, v tom prúde myšlienok. Sú tam, v úzadí. V mojom prekliatom, prekombinovanom mozgu. 

Dievča mi pripomenulo spomienku na moju dcéru. Prvýkrát po dlhom čase som niečo pocítil.

Postavím si raketu, aby som mohol odísť. Viem, je to šialené, ale nič iné mi už nedáva zmysel. Hovorte si, čo chcete! Áno, možno zamestnávam mozog, aby sa sústredil na niečo iné. Valentín mi opäť pripomína, aké sú láska a priateľstvo hnusné. Zradí vás tak, že sa vám zažerie pod kožu a nenechá ísť. Donútil ma! Presvedčil ma! Urobil som to! Zabil som ju, dievča. Aj keby to bola len myšlienka. Bola moja nádej. Potom som si uvedomil, že ju môžem priniesť späť. Len vďaka mojej hlave. Snívam! Hmmm, sladké sny. Raz sa z toho šialenstva dostanem. Utečiem z tejto planéty na inú. Chcem ujsť aspoň na jeden deň. Nemyslieť na to všetko, čo sa mi odohráva v hlave. Problém sa vyrieši spánkom smrti, kde si môžem snívať o rakete, o inom svete, z ktorého sa už nikdy neprebudím.